Ten, kto nemiluje, nepozná Boha, pretože Boh je láska. (1Ján 4,8)
Naše predstavy o Bohu môžu byť rôzne. Niekto nemá nijakú predstavu, pretože v existenciu Boha neverí. Pre iného je Boh iba sila, ktorá spôsobila prvú iskru vedúcu k ďalšiemu vývoju. Ďalší si Ho predstavuje ako krutého a despotického vládcu a iný, naopak, ako bielovlasého starčeka. Niekto môže mať predstavu, že síce existuje, ale je príliš ďaleko na to, aby mohol nejakým spôsobom ovplyvňovať človeka (ak neberieme do úvahy to, že človek je pre neho nerovný partner)… Do všetkých týchto predstáv prichádza správa: „Boh JE láska.“
Nie je napísané, že Boh MÁ lásku, ale že Boh JE láska. Aký je v tom teda rozdiel? Ak by platilo, že „má lásku“, potom ju niekedy môže mať, inokedy nie. K niekomu ju cíti, k inému nemusí. Raz môže byť väčšia, inokedy menšia… Jednoducho je ovplyvniteľná. Ak však „Boh je láska“, potom sa vždy prejavuje ako láska. Mohli by sme povedať, že ak je láska, potom nemôže byť iný. A to je úžasná záruka stálosti Jeho lásky.
Má táto láska niečo spoločné s človekom? Ak nie, potom ma to nijak neovplyvňuje. Na čo by to vlastne bolo dobré? Boh by bol láskou, ale iba bol. No ja ako človek potrebujem, aby bol láskou voči mne. Ako je to teda s Božou láskou? Môžem ju cítiť a je pre mňa vôbec užitočná? Prejavuje sa nejakým spôsobom v mojom osobnom živote? Môže veľký a vzdialený Boh mne malému človeku niečo prejavovať? Je vôbec pravda, že Boh sa vždy prejavuje ako láska?
O tom, ako sa Boh správa voči človeku, ktorý zatúži po Jeho láske, hovorí Ježiš v podobenstve o márnotratnom synovi: „Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otec, zhrešil som proti nebu aj proti tebe. Nie som viac hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov. Vstal teda a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho otec zbadal. Zľutoval sa nad ním, pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho.“ (Luk 15,18-20)
Ďakujem Pane, že sa mám ku komu vracať, že Ti na mne záleží, že niekam patrím a že Tvoja láska obohacuje môj život.
Jan Dymáček
