Ustavične sa radujte. Neprestajne sa modlite. Za všetko vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi. (1Tes 5,16-18)

Nikdy som nemal rád rozkazy. Už ako chlapec som sa bránil, keď ma niekto vyzval modliť sa. Modlitba má predsa vychádzať spontánne z mojej mysle a srdca bez toho, aby som sa do nej nútil.
Rovnako som vnímal aj radosť. Nemôžem sa predsa radovať na povel, ak to tak moje srdce nevníma. Ak sa necítim šťastný, nebudem to predsa predstierať.
Apoštol Pavol však píše niečo iné. Podľa neho by som sa mal modliť neustále; rovnako by to malo byť aj s mojou radosťou. „To predsa nie je možné“, povedal som si zakaždým, keď som čítal túto Pavlovu výzvu. On to však myslí vážne. Kľúčom k správnemu pochopeniu sa pre mňa stal okamih, keď som pochopil, že tieto slová nie sú príkaz, ale rada. Rada pre každého, kto sa trápi, pretože má veľa starostí a pritom túži po radosti a šťastí.
Čo teda robiť? Ak sa chcem stále radovať, ak sa chcem zbaviť pesimizmu, clivoty a depresie, mám začať modlitbou. Ak mi má modlitba vrátiť stratenú radosť a šťastie, jej hlavnou náplňou má byť vďačnosť. Nedávno som dostal pokutu za zlé parkovanie. Riadne ma to nahnevalo, pretože na tom mieste sa vždy parkovalo a zrazu bez akéhokoľvek upozornenia toto… V mysli som už plánoval, ako to policajtom vrátim. Vyfotím ich pri ich zlom parkovaní a potom…
Začalo to vo mne vrieť, a už keď som sa dostal takmer do bodu varu, znenazdajky som si spomenul na Pavlovu radu. Poďakoval som Bohu za to, že mám body na zaplatenie. Krv sa mi schladila a opäť som začal vnímať, aký krásny je tento život.

Bože, ďakujem, že aj dnes máš pre mňa novú radosť.

Vlastimil Fürst