A my sme poznali a uverili v lásku, ktorú má Boh k nám. Boh je láska a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom. (1Ján 4,16)

Bola to jedna z prvých letných horúcich nocí v roku 1987. Stál som nad postieľkou syna, ktorý mal vysokú teplotu a silnú nádchu. Občas sa mi zdalo, že nemôže dýchať, a tak som premýšľal, ako mu pomôcť, ale nič mi nenapadalo. Tak som stál, hladkal ho a v duchu sa modlil.
Zrazu sa mi v mysli vynorila zvláštna scéna. Davy ľudí, ktorí niečo kričali v reči, ktorej som nerozumel. Všetci sa pozerali jedným smerom. Tam uprostred visel na kríži Ježiš. Nad vravou bol v oblaku ukrytý Boh a pozeral sa, ako zomiera Jeho Syn. Vie, že ak nám chce dať šancu na večný život, musí Kristove utrpenie nechať doznieť až do konca.
Vtom som si uvedomil niečo, čo si môže uvedomiť len ten, kto má vlastné dieťa. Často som počul: „Čo je to za láska nechať zomrieť vlastné dieťa? Prečo radšej nezomrel sám?“ O tejto otázke som často premýšľal a myslel som si to tiež.
Ako som stál pri postieľke, v ktorej sa trápil môj chorý syn, zrazu som mal pocit, že začínam chápať veľkosť Božej lásky. Boh sa musel pozerať na smrť najbližšej bytosti vo vesmíre. Ako keby umieral On sám. Otec, Syn a Duch Svätý sú si tak blízko, že nám ľuďom splývajú v jednu bytosť.
Na rozdiel odo mňa mohol nebeský Otec povedať: „Dosť! Za to mi ľudia nestoja. Nechám ich vymrieť a potom si stvorím nového človeka…“ Mohol to urobiť, ale neurobil. Bola to práve láska k nám, ktorá mu v tom zabránila. Nechal zomrieť svojho jediného Syna, aby som konečne pochopil, ako veľmi ma miluje. Ako veľmi miluje každého človeka. Ako mu teda odpoviem na Jeho lásku?

Bože, až keď som sa stal otcom, začal som aspoň trochu chápať, čo si prežíval, keď na kríži umieral Tvoj jediný Syn. Ďakujem Ti, že ma tak veľmi miluješ. Viem, že Ti to nikdy nemôžem odplatiť. Preto Ti chcem aspoň ďakovať, chváliť Ťa a aj Ťa uctievať.

Vlastimil Fürst