Ježiš si sadol oproti chrámovej pokladnici a pozoroval, ako do nej ľudia hádžu peniaze. Mnohí majetní dávali veľa. Tu prišla jedna chudobná vdova a vhodila dve drobné mince, dovedna kvadrant. Zavolal si učeníkov a povedal im: Amen, hovorím vám, že táto chudobná vdova dala viac ako všetci ostatní, ktorí hádzali do pokladnice. Všetci tam dali zo svojho prebytku, ona však pri svojej chudobe dala všetko, čo mala na svoje živobytie. (Mar 12,41-44)

Musím priznať, že tento príbeh je pre mňa osobne veľmi silný. Je tu vdova, ktorej meno nepoznáme, a nikde v Biblii sa s ňou viac nestretneme. Ježiš si sadne neďaleko chrámovej pokladnice a sleduje, ako tam bohatí vhadzujú svoje dary. Musel to byť zvláštny pohľad. Text hovorí, že niektorí dávali naozaj veľa. Vidím chudobnú vdovu, ako sa schováva niekde za rohom a čaká, kým pri pokladnici nikto nebude. Nechce, aby ju niekto videl. Nemôže sa porovnávať s tými, ktorí okázalo prinášajú svoje dary do chrámu.
Konečne nadišla jej chvíľa. Rýchlo prišla k pokladnici, vhodila do nej svoj dar a odišla. Nikto jej nevenoval pozornosť. Nikto – až na Ježiša. Ten si ju dobre všimol. Jej dar ohodnotil ako najväčší.
Viete, čo ma zaráža? Prečo tam vôbec šla. Bohatstvo, zdravie, životná prosperita – to všetko chápali ako dôkaz Božej priazne. Ona však bola chudobná a navyše vdova. Čakal by som, že si povie: „Bože, zabudol si na mňa. Nenašla som u teba milosť.“ Napriek tomu ide do chrámu a dá tam posledné peniaze! Prečo? Na čom sa zakladala jej viera? Je to neuveriteľné, ale napriek všetkému, čo ju v živote stretlo, bola Bohu vďačná a milovala ho. Mala s ním svoje skúsenosti. Jej viera nebola založená na tom, ako sa jej darí alebo nedarí.
A čo my? Je sila našej viery závislá od toho, ako sa nám darí? Ak áno, tak to nie je viera, ale obchod. Pravú vieru by sme mohli definovať slovom „napriek“. Buď pevný a drž sa Hospodina. On ťa vidí tak ako Ježiš vdovu.

Ježišu, chcem ti byť za všetkých okolností verný. Niekedy sa život uberá naozaj iným smerom, ako si prajem. Nič sa mi nedarí a mám veľa dôvodov na smútok. Ale chcem sa pozerať na Teba, pretože u Teba je radosť a povzbudenie. Viem, že keď sa mi nedarí, neznamená to, že si na mňa zabudol. Alebo, že ma nemáš rád. Ďakujem Ti, že ma počuješ.“

Jindřich Černohorský