Keď sa ťa niekedy tvoj syn opýta: Čo sú to tie svedectvá, ustanovenia a právne predpisy, ktoré vám prikázal Hospodin, náš Boh?, povedz mu: Boli sme faraónovými otrokmi v Egypte, ale Hospodin nás odtiaľ vyviedol mocnou rukou… Ak budeme starostlivo zachovávať všetky tieto príkazy pred Hospodinom, svojím Bohom, ako nám prikázal, bude sa nám to počítať za spravodlivosť. (5Moj 6,20.21.25)
Už veľakrát v živote sa ma spýtali: „Prečo vlastne veríš v Boha?“ Moje odpovede neboli vždy rovnaké, keďže záležalo na tom, kto a za akých okolností sa pýtal. Ateistom som rozprával o „filozofickej viere“. Dokonalá harmónia prírody, presnosť vesmíru, rozmanitosť života a jedinečnosť každého tvora sú predsa dostatočným dôkazom toho, že tu musel byť Stvoriteľ.
Časom som však pochopil, že aj keby sa mi touto cestou podarilo niekoho presvedčiť o existencii Boha, ešte by to neznamenalo, že som ho priviedol k Bohu. Preto dnes pri odpovedi na danú otázku radšej hovorím o dôvere v Boha.
Vyrastal som v rodine, kde bola viera v Boha samozrejmosťou. Nemusel som ju získavať na základe vedeckého bádania, lebo rodičia ma k Nemu viedli, a ja som už od mladosti veril, že existuje. Sledoval som život svojich rodičov a ich príklad ma učil nielen veriť v Boha, ale mu aj dôverovať. Otec s mamou nám často rozprávali svoje skúsenosti s Bohom. Vysvetľovali nám, prečo robíme to, čo robíme, aj to, čo zasa nerobíme. Vedel som, prečo mnohé veci robíme inak než ostatní ľudia. Napríklad prečo doma nemáme vianočný stromček a podobne… Keď som chcel ísť na večierok so spolužiakmi, rodičia so mnou hovorili o tom, prečo si myslia, že by som mal radšej zostať doma. Postupne som sa dozvedal, prečo sa naša strava líši od toho, čo jedia ostatní. Tiež mi vysvetlili, prečo nesvätíme rovnaký deň ako ostatní kresťania. Učili ma zachovávať nielen Božie zákony, ale aj ďalšie ustanovenia a súdy. A to bola to pre mňa najlepšia škola, akú som mohol absolvovať. Počúval som ich skúsenosti a túžil po tom, aby som niečo podobné zažil aj ja.
Ak sa ma dnes niekto pýta, prečo dôverujem Bohu, odpoviem: „Už moji rodičia s Ním mali dobré skúsenosti a ja ich mám tiež.“ Každá moja osobná skúsenosť s Bohom sa stáva príčinou aj súčasťou mojej viery.
Ak sa mi práve nedarí a nevidím budúcnosť, vraciam sa k minulosti. Pripomínam si, ako ma Pán viedol. Vždy si spomeniem, ako úžasne ma viedol. Moje vnútro vtedy naplní pokoj vychádzajúci z poznania, že Bohu sa oplatí dôverovať.
Existuje veľa kníh, ktoré sú plné praktických rád o výchove, no často si navzájom protirečia. To, čo jeden radí, druhý popiera. Každý z nás niekoho vychováva. Boh nám radí, že najlepšou cestou, ako môžeme niekoho priviesť k Nemu, je podelenie sa o skúsenosti, ktoré sme s Ním prežili. Ten, kto ich má, rád o nich rozpráva.
Pane Bože, prosím Ťa o múdrosť. Daj, nech viem, komu, kedy a ako môžem rozprávať o tom, čo som s Tebou prežil. Nielen deťom, ale komukoľvek, koho stretnem.
Ferdinand Varga
