Nech vás Boh nádeje naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby sa vaša nádej rozhojnila mocou Ducha Svätého. (Rim 15,13)

V škole to vyzeralo veľmi jednoducho. Elektráreň, velín (riadiaca jednotka elektrárne), dopravné pásy, turbíny… Nerobilo mi problém sa to všetko naučiť, napriek tomu, že môj odbor nebol práve dievčenský – boli sme strojári. V triede som bola jediné dievča a zároveň pravdepodobne jediná s fóbiou z výšok.
Nastal deň „D“ a naša trieda mala to privilégium, že si mohla „prezrieť“ elektráreň a k teórii z kníh pripojiť aj praktický pohľad.
Pozdĺž dopravných pásov to ešte ujde. Aj keď vďaka zemskej príťažlivosti cítite, že stúpanie je prudké, nevidíte, ako ste vysoko. To je pre mňa vždy podstatné. Pri dispečingu sme dostali ešte dúšok vedomostí o tom, na čo slúžia jednotlivé stroje, ako sa ovládajú a vracali sme sa dolu.
„Dolu nejdem!“ To bolo moje hlasné rozhodnutie po tom, čo som prišla ku schodom. Teda k oceľovému schodisku z plátov, kde medzi jednotlivými poschodiami boli plošiny z roštov, cez ktoré bolo vidno až úplne dolu. Výška? V mojich očiach bola neskutočná! Náš pán profesor ani spolužiaci môjmu zdeseniu nevenovali pozornosť – a to bola chyba. Jeden za druhým s neuveriteľným pokojom schádzali dolu.
A ja? Zostala som zakliesnená pri schodoch a nepomohla mi ani teoretická prednáška o tom, že schodisko je bezpečné a udrží oveľa viac kilogramov. Môj strach mi nedovolil vstúpiť naň. Existovala už len jediná možnosť. Všetci už boli preč a predo mnou bol posledný spolužiak, ktorý sa chystal zísť dolu. Nikdy mu nebudem dostatočne vďačná za to, čo urobil. Inak by som tam totiž stála ešte dnes. Prikázal mi, aby som zavrela oči a chytila sa ho. Vo vedomí toho, že mi nič iné nezostáva a že je spoľahlivý, som to urobila. Držala som sa ho ako kliešť. On mi dával len hlasné inštrukcie na zdvíhanie nôh:
„schod, schod…“ Oči som nechcela otvoriť ani vo chvíli, keď sme už boli dolu, v bezpečí. Tak veľmi som sa bála.
Na túto príhodu som si v živote už neraz spomenula. Denne čítam Bibliu a modlím sa. Napriek tomu sa moja teória musí prejaviť v praxi. Keď idem z výšin Jeho poznania, bojím sa, veľmi sa bojím, a tak sa musím spoľahnúť na Neho, na svojho láskavého Sprievodcu. „Neboj sa, veď som s tebou.“ (Iz 41,10) Držím sa pevne ako kliešť milostivého Pána Boha. Je to moja jedinečná a jediná šanca. Je to moje bezpečie, ktorému verím. Neznamená to, že sa už nebudem báť, ale mám v Ňom istotu, že môžem ísť aj vyššie, ak pôjdem s Ním.
„Vierouka, ktorá vyžaduje len moje pritakanie, nie je schopná zmeniť môj život. Viera áno. Je to odvaha spoľahnúť sa a dôverovať, že Boh je, a že je taký, aký hovorí.“ (Karel Řežábek; O Boží otcovské lásce)

Pane, viem, že sa často bojím. Vtedy mám strach urobiť čo len jeden krok. Ak dnes nastane taká situácia, dovoľ mi, aby som sa mohla držať Tvojej istej ruky. Veď ma a neboj sa mi hovoriť, čo mám robiť.

Katarína Urbanová