Urobím z teba veľký národ, požehnám ťa, zvelebím tvoje meno. Buď požehnaním! (1Moj 12,2)

Prečo dôverujem Bohu? Mal som deväť rokov a chodil do tretej triedy. Hrával som sa s kamarátmi vonku a ako väčšina chlapcov, ani ja som sa ktovieako neučil. Chcel som byť kozmonautom alebo smetiarom. Taká detská klasika.
Mal som však veľmi výnimočnú pani učiteľku. Dodnes si myslím, že okrem najbližších bola jedným z tých, ktorí na mňa mali najväčší vplyv a naozaj ma formovali.
Čim bola taká zvláštna?
Neporovnávala nás a na každom zo svojich žiačikov hľadala to dobré. Vždy objavila niečo, za čo mohla aj toho najväčšieho výmyselníka pochváliť, v čom ho povzbudiť. Popri učení nás aj vychovávala a my sme jej dôverovali.
Prečo?
Pretože nám dôverovala. Boli sme pre ňu viac než len záznamy v triednej knihe, disciplinárne problémy a známky. Videla v nás budúcnosť a verila, že každý z nás to môže niekam dotiahnuť.
V čase, keď Boh oslovil Abráma, nikto by zrejme netipoval, že o ňom budú niekedy čítať miliardy ľudí na celom svete. Vôbec by nikomu ani len na um nezišlo, že jedného dňa z neho bude veľký a vplyvný národ. O pár rokov neskôr tomu neverí ani sám Abrám.
Je starý – a potomka stále nemá, no napriek tomu mu Boh dáva požehnanie so zasľúbením početného potomstva.
Prečo napokon Abrám Bohu uveril? Prečo verí Bohu vo chvíli, keď od neho chce, aby obetoval svojho jediného syna? Pretože najprv Boh dôveroval Abrámovi napriek všetkým jeho pádom a chybám. Dôveroval mu tak veľmi, že kvôli nemu obetoval svojho jediného syna.
Úplne rovnako Boh dôveruje aj mne. Dal za mňa to najdrahšie, čo mal. Podobnosť s Abrámom sa tým však nekončí. Boh chce spolupracovať aj so mnou a chce, aby som aj ja bol požehnaním. Čo urobím s Jeho dôverou?

Pane, ďakujem Ti, že vo mne vidíš viac ako hriešnika. Ďakujem Ti, že vo mne vidíš potenciál, že vo mne vidíš svoje dieťa a požehnanie pre ľudí okolo mňa. Amen.

Filip Fürst