Nehovor nič pred bláznom, keď počúva, lebo pohrdne tvojimi rozumnými slovami! (Prísl 23,9; 9,8)
Múdry človek z vlastnej skúsenosti pozná úskalia, ktoré so sebou prináša ústny prejav, preto je schopný svoju reč, svoje slová, teda to, čo z neho vychádza, korigovať. Súčasne si túto skúsenosť nechce nechať pre seba a pomocou zákazu sa o túto svoju skúsenosť delí, zovšeobecňuje ju a radikalizuje svojim poslucháčom. Nie akýmkoľvek poslucháčom, ale len tým, z ktorých úst vychádza reč, ktorá je prezieravá. Múdry človek tým okrem zákazu nepriamo kladie požiadavku na svojich poslucháčov, aby slová, ktoré vyslovujú, mali hodnotu a boli prezieravou rečou. Preto je o čosi ťažšie sa stotožniť s poslucháčom tohto pokynu – vieme totiž, ako často sú naše slová bez objektívneho nadhľadu.
Čítame tu, že je doslova zakázané „hovoriť do uší hlupákov“. Je to jediný zákaz v priamej reči, ktorú sledujeme. Obmedzuje rozprávanie a požaduje prísnu kontrolu nad rečou a slovami. Je teda potrebné dať si pozor na to, čo hovoríme hlupákovi. Hlupák je v knihe Prísloví človek dôverčivý, bláznivý, naivný, hlúpy, ale aj smelý a drzý. V tomto prípade je to človek, ktorý má prevrátené hodnoty. Niečo ako sociálny primitív. Do neho sa nemá, vlastne nie je možné, ba priamo sa nesmie investovať. To je závažný zákaz. Jeho význam je podčiarknutý tým, že je navyše zdôvodnený. Múdry človek vysvetľuje: To sa nesmie robiť preto, „lebo pohrdne tvojimi rozumnými slovami“. Skrátka nemá schopnosť oceniť hodnoty, ktoré dostáva.
Hospodine, zistili sme o sebe, že si nemôžeme byť istí, či je naša reč prezieravá. Súčasne, že nevieme rozpoznať, kde je vedľa nás hlupák, alebo či sami nie sme hlupáci. Veď aj my sme často opovrhovali tým, čo je dobré. Vyznávame, že by sme radi neboli hlupákmi. Prosíme o schopnosť múdro používať svoju reč a rozlišovať, do koho investovať a do koho nie. Nechceme hádzať perly sviniam ani dávať sväté psom. Prosíme o silu ovládať sa v hovorení, ale hlavne o to, aby sme do uší tým, čo nás ešte počúvajú, nevkladali iba zvuky, ktoré nemajú nijakú hodnotu.
Jiří Beneš
