Izaiáš sa odvažuje povedať: Dal som sa nájsť tým, čo ma nehľadali, dal som sa poznať tým, čo sa na mňa nepýtali. (Rim 10,20)

Moja babička bola silne veriaca žena a veľmi dobrý človek. Milovala Pána Boha, pravidelne chodila do kostola a každý deň sa modlila. Raz ma s mojou sestrou vzala do kostola. Šla dopredu k oltáru, kľakla si a začala sa modliť. Po chvíli sa na nás pozrela a povedala nám, aby sme sa tiež modlili, no ja som bola v tej chvíli absolútne stratená. Ako sa mám modliť? Ako Boh vyzerá? Ako ho spoznám a čo mu mám vôbec povedať? Namiesto modlitby som len potichu povedala:
„Pane Bože?“ Potom som sa rozhliadla po kostole, či ho niekde uvidím. Ale Boh sa mi neukázal ani sa neozval…
Roky plynuli a spomínam si, že babičku som naposledy videla, keď som mala trinásť. Po základnej škole som študovala na strednej. V maturitnom ročníku došlo k zamatovej revolúcii, po ktorej mohli kazatelia prednášať aj na našej škole.
Jedného dňa nám triedny učiteľ povedal, že na hodinu občianskej náuky príde kazateľ, aby nám niečo povedal o kresťanstve. Bola som zvedavá, ako taký kazateľ vyzerá, a potešilo ma, že sa o kresťanstve dozviem niečo viac. Už skôr som chcela vedieť, čomu vlastne kresťania veria, keďže aj moja babička bola veriaca, ale nepamätám si, že by mi niekedy hovorila o svojej viere a o Bohu.
Namiesto kazateľa v čiernom rúchu s bielym golierom vošiel do triedy muž v rifliach a vo svetri. Bola som sklamaná, že nemá rúcho. Ale rýchlo ma to prešlo, keď začal rozprávať o tom, ako vzniklo zlo, o páde Adama a Evy do hriechu aj o pláne spasenia. Na konci nám ponúkol štúdium Biblie, vďaka ktorému sa o Pánu Bohu a Jeho pláne záchrany dozvieme viac.
S niekoľkými spolužiačkami sme sa na toto štúdium prihlásili. Kazateľ dochádzal na internát a spoznávanie Biblie ma celkom pohltilo. Uverila som, že ma Boh má rád. Začala som navštevovať sobotné bohoslužby a cestou domov som zašla na nákup a jedla bravčové mäso, pretože som nepoznala všetky Božie rady. Túžba po spoločenstve s Ježišom bola stále silnejšia. Čím viac som ho spoznávala, tým viac som po ňom a spoločenstve s ním túžila.
V detstve mi Pán Boh na moju prvú modlitbu neodpovedal. Keď som ho však začala spoznávať, začal na tie ostatné odpovedať až zázračným spôsobom. Mám veľa skúseností s vypočutím modlitieb, so spoznávaním Božej vôle a s tým, ako ma vedie v živote. Pán Boh je ten najväčší poklad, ktorý som v živote našla. Ďakujem mu, veď On sám si ma našiel.

Ďakujem Ti, Pane Bože, že Ty sám prichádzaš za človekom a dávaš sa mu poznať.

V. Luptáková