Neprosím však len za nich, ale aj za tých, ktorí skrze ich slovo uveria vo mňa… Ohlásil som im tvoje meno a ešte ho ohlásim, aby v nich bola láska, ktorou si ma miloval a aby som ja bol v nich. (Ján 17,20.26)

Jeden z príbehov Biblie ma vracia do čias, keď som začala veriť v živého Boha. Tým príbehom je rozhovor Pána Ježiša s Petrom. Ako čerstvo pokrstenému človeku mi neboli jasné slová: „Ale ja som za teba prosil, aby tvoja viera neochabla.“ (Luk 22,32) Prečo bolo treba, aby za to Ježiš prosil? Ako môže viera ochabnúť?
V súvislosti s ďalším pokračovaním príbehu sa všetko zrazu vyjasňuje. Peter sa dostal do situácie, keď zradil Pána Ježiša. Keď urobíme niečo zlé, často sa začneme od Pána Boha vzďaľovať. Vtedy si pomyslíme:
„Pán Boh mi už nemôže odpustiť. Už ma nemôže mať rád…“ Pochybnosti o Božej láske voči človeku sú „ochabnutím“ viery. Veď Boh je láska, tak ako by sme mohli čo i len pomyslieť na to, že nás už nemá rád? Pán Ježiš Petrovi hovorí, že prosil za to, aby jeho viera neochabla. Ani Peter nebol schopný sám, bez Božej pomoci, veriť v Jeho lásku. Nestačíme na to ani my, a preto potrebujeme Ježišovu každodennú pomoc. Aj za našu vieru prosil Pán Ježiš vo svojej modlitbe.
Moja živá, praktizujúca viera nevznikla za jeden krátky okamih. Skladá sa z mnohých jemných povrázkov skúseností, postrehov a oslovení spletených do silného povrazu, ktorý je „zavesený“ na Pánu Bohu. Spomínam si na jeden „tenučký povrázok“ z čias, keď som kľačala v kostole pri soche s ukrižovaným Kristom. Bolo mi veľmi ťažko a triasla som sa od zimy. Neobliekla som sa poriadne a v kostole bolo veľmi chladno. Ten chlad som pociťovala aj vnútri. Nechcem, aby to teraz vyznelo ako sťažnosť, to rozhodne nie. Dnes však viem, že Pán Boh ma aj náročnejšími či smutnými situáciami chcel nasmerovať k dobru. Len spomínam na všetky okolnosti, ktoré prispeli k pocitom asi desaťročného „divného“ dieťaťa z rozvrátenej rodiny. Boli to pocity osamotenosti, zbytočnosti a smútku, a tak som hľadala útočisko v modlitbe. Nech som vybrala akúkoľvek modlitbu z tých, čo som vedela, nešlo to. Ani jedna nevyjadrovala to, čo som chcela naozaj povedať. Lepšie som sa cítila, až keď som vyšla z kostola. Teplý vzduch rýchlo dodal energiu stuhnutým svalom. Na chvíľkový pocit akéhosi vnútorného neuspokojenia by som možno aj zabudla, keby…
V období, keď som začala chodiť do zboru a zoznamovala sa s Bibliou, veľmi ma oslovilo vnímanie modlitby ako živého rozhovoru s Pánom Bohom, lebo som mohla hovoriť vlastnými slovami. Povedať naozaj to, čo túžim povedať svojmu jedinému skutočnému Priateľovi! Svoju prvú „súkromnú“ modlitbu som si vtedy úžasne vychutnávala, možno ako dieťa, ktorému sa na jazyku rozplýva sladký cukrík. Nesmierne ma oslobodila a dodnes pre mňa zostala nevyhnutnou súčasťou života viery.
Aj vy to vnímate? Túžba desaťročného dievčaťa po rozhovore s Ním – tým najbližším, najosobnejším a najkompetentnejším v živote „neochabla“, ale naplnila sa a rástla. Verím, že sa to stalo preto, že aj za mňa Pán Ježiš prosil vo svojej modlitbe. Verím, že túžil po tom, aby slabý záchvev viery dieťaťa v Neho, živého Boha, a túžba po rozhovore s ním neoslabli. Verím tomu, že sa vo veľkňazskej modlitbe modlil aj za mňa. (Ján 17,20-23)
Je to isté. Aj vy tomu môžete veriť.

Pane Bože, z celého srdca Ti ďakujem, že si na nás myslel skôr, než sme dostali príležitosť volať sa veriacimi.

Katarína Urbanová