Hospodin je môj pastier, nič mi nechýba. Vodí ma na zelené pastviny, privádza ma k tichým vodám. Obnovuje mi život, vodí ma správnymi cestami pre česť svojho mena. Nebudem sa báť zlého, hoc by som šiel temným údolím. Veď ty si so mnou, tvoj prút a tvoja palica sú mi útechou. (Žalm 23,1-4)

Otehotnela som, keď som mala štyridsať rokov. To bolo asi pred dvadsiatimi rokmi, keď nebolo bežné mať v takom veku dieťa. Všetci ma prehovárali, aby som dala súhlas k umelému prerušeniu tehotenstva, no ja som však odmietla. Nebola som veriaca, ale už som hľadala Boha. Nemala som odvahu dať dieťa preč, keďže som podvedome tušila, že to nemám urobiť. Ani som na to nemala dôvod, lebo tehotenstvo prebiehalo bez problémov. Mala som a mám dobré manželstvo. A že dieťa neuživíme? Z toho som tiež nemala strach, lebo som sa naň veľmi tešila. Teraz si konečne materstvo užijem! Nie ako pred rokmi, keď som bola ešte mladá a vnímala som rodenie detí ako samozrejmosť.
Ale všetko bolo inak, ako som čakala. Narodilo sa mi mŕtve dieťa a moja veľká radosť sa zmenila na hlboký zármutok. Tá bolesť a smútok boli hrozné. Chcela som zomrieť tiež.
Nezostalo mi nič iné, len ísť ďalej. Ale ako? Vedela som, že rodina ma potrebuje. Nepochybovala som o tom, že tu mám ešte byť. A tak som premýšľala, ako začať opäť žiť. Bolesť bola taká veľká, že som takmer stále plakala. Nevedela som sa jej zbaviť. Doma som našla tabletky na upokojenie a začala ich užívať.
Niekoľko dní som sa cítila trochu lepšie, ale potom sa to vrátilo. Premýšľala som, či ísť k lekárke, aby mi predpísala recept na silnejšie lieky, no nakoniec som nešla. Tušila som, že ak budem užívať stále silnejšie lieky, skončím zle.
Napadla mi už len jediná možnosť, ktorou bola modlitba. Nebola som veriaca a neverila som, že modlitba môže pomôcť. Kedysi som však počula zaujímavý príbeh. Mužovi, ktorý mi ho rozprával, zomrel brat. Po jeho smrti sa mu každú noc o ňom snívalo. Keď si už nevedel poradiť, ako sa týchto snov zbaviť, pomodlil sa a sny prestali. Povedala som si: „Čo keby som aj ja skúsila modlitbu?“ Môj manžel je katolík a každú nedeľu chodí do kostola. Ja som vtedy nepatrila k žiadnej cirkvi, ale kvôli nemu – a trochu aj zo zvedavosti – som do kostola občas zašla. Chcela som mu urobiť radosť a vďaka tomu som sa naučila modlitbu „Otčenáš“, čo sa mi teraz celkom hodilo. Rozhodla som sa, že to skúsim. Bola to však trápna a smiešna situácia, no cítila som, že tieto pocity musím hodiť za hlavu. Kľakla som si a snažila sa brať modlitbu vážne. Verila som, že ten Niekto, koho som vtedy ešte nepoznala, mi pomôže. A On mi naozaj pomohol! Bola som šokovaná!
Vtedy som ešte nevedela, že sa môžem modliť aj vlastnými slovami, preto som modlitbu „Otčenáš“ opakovala niekoľkokrát po sebe. Potom mnou prešla zvláštna vlna a všetka bolesť a ťažoba bola preč. Prežila som zázrak, ktorý sa zopakoval vždy, keď mi bolo horšie. Vtedy som si povedala: „Teraz už verím, že Boh existuje. Už verím.“ O pár dní som pocítila v hrudi zvláštne teplo a uvedomila som si, že verím v Boha. Dostala som dar viery.
Bolo to úžasné. V tom čase som nechodila do žiadnej cirkvi. Myslela som si, že mi bude stačiť byť so svojou vierou doma. No po niekoľkých rokoch som pocítila smútok a zatúžila po spoločenstve veriacich. Práve v tom čase premietali v Chocni biblické prednášky „Net 98“ a spoznala som adventistov. Nasledujúci rok som bola pokrstená.

Ďakujem Ti, Bože, že si ma viedol a ťažkú skúsenosť zmenil na požehnanie. Ďakujem, že si zomrel za moje hriechy. Aj za to, že si ma zachránil, keď mi bolo najhoršie. Ďakujem za každý deň aj za 23. žalm. Jeho prvá veta je moje životné vyznanie: Hospodin je môj pastier, nič mi nechýba…

Dáša Paukertová