Ak sme neverní, on zostáva verný, veď nemôže zaprieť seba samého. (2Tim 2,13)

Ako dieťa kazateľa som už od útleho detstva veril, že Boh existuje. Modlitba bola súčasťou môjho života a viera mojich rodičov postupne prechádzala aj na mňa. Spolu so súrodencami sme radi počúvali, keď nám rodičia rozprávali o svojich skúsenostiach s Bohom. Niekedy to boli takmer neskutočné a neuveriteľné veci.
Čoskoro som si tiež uvedomil, že okrem veriacich ľudí žijú na tomto svete aj ľudia, ktorí v Boha neveria. Zvlášť v škole som pociťoval, že byť veriaci nie je vždy ľahké. Stretol som sa s posmechom a urážkami nielen od svojich spolužiakov, ale aj od mnohých učiteľov. Aj keď niektorí učitelia a jedna spolužiačka chápali moju vieru, výsmechu bolo toľko, že som si prial byť neviditeľný.
V šiestej triede som sa dostal do nemocnice. Rozhodol som sa, že o svojej viere nebudem nikomu rozprávať. Konečne som pocítil pokoj, lebo nikto nič nevedel a nikto sa mi ani nevysmieval.
Každý deň za mnou chodievala pani učiteľka, pričom mi v priebehu troch minút vysvetlila úlohy zapísané v zošite, ktorý priniesla. Druhý deň si vzala môj zošit so splnenými úlohami a dala mi druhý s novými.
Tak to šlo deň za dňom a len v nedeľu som mal voľno.
Piatkové úlohy som robil už v piatok ráno, aby som sa nemusel učiť v sobotu. Sobotné zasa až v nedeľu. Po troch týždňoch, keď už som mal toho stereotypu plné zuby, som sa spýtal, či budeme robiť aj niečo iné ako matematiku a češtinu alebo ruštinu. Pani učiteľka mi odpovedala, že si na mňa urobí čas v sobotu. V tej chvíli som stŕpol. Nechcel som jej hovoriť o svojej viere, ale takisto som sa nechcel učiť v sobotu. Čo teraz?
Modlil som sa a prosil Boha, aby to nejako vyriešil. Pani učiteľka mi každý deň pripomínala, že na sobotu nezabudla. Zrazu prišla sobota, a čo sa nestalo – pani učiteľka musela odísť do Čiech. Ďalšie dva týždne to bolo rovnaké. Ona sľubovala, že zostane, ja som sa modlil, nech nezostane. A tak sa aj vždy stalo, pretože jej vždy niečo do toho prišlo.
Po šiestich týždňoch ma konečne pustili domov. Uvedomil som si, že to nebola náhoda. Aj keď chcela, ani jednu sobotu nemohla zostať. Pochopil som, že Boh vypočul moje modlitby.
Podobné skúsenosti s vypočutím modlitieb prežívam celý život. Každá nová skúsenosť posilňuje moju dôveru v Boha.

Bože, ďakujem Ti, že ma počuješ aj vo chvíľach, keď o svojej viere radšej mlčím, ako napríklad vtedy v nemocnici. Aj keď ja som bol neverný, Ty zostávaš verný.

Pavel Krynský