Veď ten, čo utvára vrchy a tvorí vietor a človeku oznamuje, čo mieni, čo robí ráno i temnotu a kráča po výšinách zeme, sa volá Hospodin, Boh zástupov! (Am 4,13)

Od malička s nami rodičia chodili do prírody. Dodnes mám rád hory – hlavne Tatry. Fascinujú ma svojou majestátnosťou, hrou svetla, tieňov a farieb v každom ročnom období. Keď sme pred časom so synom vystúpili na jeden z vrcholov a rozhliadli sa do dolín, zažiarili mu oči a skonštatoval: „Pane Bože, máš to tu naozaj dobre urobené!“ Raz sa ma deti na vysokohorskej túre spýtali: „Kto tu nanosil takú obrovskú kopu kameňov? A prečo?“ Viem, že som sa na tej naivnej otázke najprv zabavil, potom som začal rozprávať niečo o horotvorných pohyboch tektonických dosiek a sopečnej činnosti. Možno to vyzeralo múdro, ale deti som touto odpoveďou evidentne neuspokojil. Horšie je, že ani seba. Ono je to všetko asi zložitejšie, ako nás učili v škole.
Pán Boh sa nám predstavuje ako ten, ktorý utvára vrchy aj vietor, temnotu aj ráno. Nie je to nejaký bôžik na zlatej retiazke, ktorého si ako talizman zavesíme v aute na spätné zrkadlo. Ani veľkolepá idea, za ktorú sa oplatí bojovať a obetovať život. On je majestátny Stvoriteľ a Pán všetkého, čo okolo seba vidíme. Stojí za pôvodom vecí, ktoré sme doteraz nedokázali pochopiť ani vysvetliť a už vôbec nie experimentálne overiť alebo dokonca napodobniť. On je jednoducho nad vecou.
V horách si človek uvedomuje, aký je malý a aké veľkolepé je Božie dielo. Keď sa zrazu strhne víchrica alebo búrka, cítite, že ste absolútna nula. Trasiete sa o holý život. Možno práve preto sú ľudia, ktorí žijú v horách, viac pokorní, obetaví a pripravení kedykoľvek podať pomocnú ruku.
Preto hor sa do veľhôr! Aby sme si znova uvedomili, akí sme malí. Naplánujte si výlet už na tento víkend a verte mi, že nebudete ľutovať.

Bože, Ty si majestát. Skláňam sa pred Tebou a s pokorou vyznávam, že nedokážem ani zďaleka pochopiť Tvoju veľkosť, silu, moc. Napriek tomu cítim Tvoju lásku. Ďakujem Ti, že sa skláňaš k nám, malým ľuďom. Pomôž mi, aby som sa aj ja dokázal skloniť k svojmu „blížnemu“.

Stanislav Bielik