Hospodin, Pán náš, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi! Velebnosť svoju vyvýšil si nad nebesia. Keď hľadím na tvoje nebesia, dielo tvojich prstov, na mesiac a hviezdy, ktoré si upevnil, pýtam sa: Čo je človek, že naňho pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Urobil si ho len o niečo menším než nebeské bytosti. Korunoval si ho slávou a dôstojnosťou. Ustanovil si ho za vládcu nad dielom svojich rúk, všetko si mu položil pod nohy: všetky ovce, kozy a dobytok aj divú zver, nebeské vtáctvo, morské ryby, všetko to, čo pláva morskými cestami. Hospodin, Pán náš, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi! (Žalm 8,2.4-10)

Autor Žalmu nás vyzýva, aby sme sa nebáli pozorovať veľkolepé dielo stvorenia. Pritom si najlepšie uvedomíme Boží majestát a našu bezvýznamnosť. Veď čo je človek v porovnaní so Stvoriteľom? My ľudia máme už od nepamäti komplexy zo svojej malosti. Možno preto sa snažíme znížiť Pána Boha na svoju úroveň alebo radšej ešte trochu nižšie. Všetkými možnými spôsobmi sa snažíme dokázať, že príroda mohla vzniknúť sama, bez nadprirodzeného zásahu. Hovoríme, že ak by bol dobrý, nebolo by toľko zla. Keby, keby… Inými slovami: „Keby som JA bol Bohom, urobil by som to inak!“ A tak sa začíname hrať na malých bohov…
Boh nás ustanovil za správcov svojho diela, no to nie je len prednosť, ale aj úžasná zodpovednosť. Ako sa staráme o prírodu, ktorú nám Stvoriteľ zveril do starostlivosti? Namiesto udržiavania došlo k nezmyselnému drancovaniu, namiesto ochrany k nenávratnému ničeniu. Dnes je už takmer nemožné nájsť kúsok panenskej prírody, na ktorú by nesiahla ľudská ruka. Keď nás jedného dňa Stvoriteľ vyzve, aby sme „zdokumentovali“ svoje správcovstvo, dokážeme sa mu pozrieť do očí?
Čo je teda človek? Absolútna nula. Zároveň však správcom, ktorého Boh poveril, aby sa zodpovedne staral o všetko, čo Stvoriteľ vytvoril. Možno aj preto je dôležité občas vyjsť von, pozrieť sa na nekonečný vesmír a vyznať:
„Hospodin, Pán náš, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi!“

Bože, Ty si vznešený. Ty si Stvoriteľ a ja stvorenie. Ty si darca a ja obdarovaný. Nedokážem pochopiť, akú máš moc a múdrosť, keď si dokázal vytvoriť všetku krásu, ktorú môžem vidieť nielen na našej Zemi, ale aj na oblohe. Napriek tomu sa zaujímaš aj o mňa. Vďaka Tebe už nie som nula, ale Tvoje dieťa – a Ty si môj Otec.

Stanislav Bielik