Všetko krásne urobil vo svojom čase, aj večnosť im dal do mysle, ale dielo, ktoré Boh koná, človek od začiatku až do konca nevystihne. (Kaz 3,11)

Prechádzam cez veľkú záhradu a užívam si voľné dni u babičky a deduška na dedine. Okolo mňa poletujú motýle, spievajú vtáky… Jar je v plnom prúde. „To je krása,“ myslím si. „Keby to tak zostalo navždy!“
Mám osem rokov, ale Bibliu som ešte nečítala a s Bohom som sa nikdy osobne nestretla. Napriek tomu sa môjho srdca dotýka niečo zvláštne, niekto zvláštny, nepomenovateľný. Tráva krásne, sviežo vonia a súčasne sa spolu so mnou radujú zo slniečka aj sedmokrásky. Práve mi na ruke pristála lienka. Teplý vánok sa hrá s mojimi vlasmi a jasne cítim, že všetka tá nádhera nie je dielom náhody. Niekde musí existovať niekto, kto ma má veľmi rád. Niekto, kto všetku túto krásu stvoril.
Milujem prírodu a mám rada aj jej Tvorcu. Ako sa s ním zoznámim, kde ho môžem nájsť? Ako sa mám s ním stretnúť? Odpovede zatiaľ nepoznám, no v mojom mladom srdci klíči istota, že raz… raz sa stane niečo úžasné. Niečo pochopím, niekoho úžasného stretnem…
Čakalo ma dlhých štrnásť rokov hľadania, otázok, chybných i dobrých krokov a veľkých prekvapení.
Ponáram sa do vody a ako dvadsaťdvaročná ho konečne stretávam. Pane Ježišu, v dobrom i v zlom vykročíme spolu na novú cestu! Na lúku, za ľuďmi, do prírody, za novým dobrodružstvom, do života, do večného života. Čaká nás toho naozaj veľa…

Ďakujem Ti, Pane Ježišu, že Ty si vlastne našiel mňa!

Jana Vojáčková