Veď Božie slovo je živé a účinné, ostrejšie ako akýkoľvek dvojsečný meč. Preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje túžby a úmysly srdca. (Žid 4,12)

Apoštol Pavol vysvetľuje vznik viery v Boha takto: „Teda viera je z hlásania, a hlásanie z Kristovho slova.“ (Rim 10,17) Keď človek číta a počúva Božie slovo, otvára svoje srdce pôsobeniu Svätého Ducha. Tak sa rodí a rastie viera.
Nie div, že všetci, ktorým bola živá, osobná viera v Boha tŕňom v oku, bojovali proti Biblii a snažili sa ju všemožne zničiť. Páter Koniáš v Jiráskovom „Temne“ zosobňuje všetkých minulých – ale aj tých, čo žili len nedávno – zarytých nepriateľov Biblie.
Spomínam na jednu starú paniu z Brna, ktorá na ulici rozdávala ľuďom kratučké biblické texty vytlačené, vlastne opečiatkované na pásikoch papiera. Našli sa takí, ktorí jej to zakazovali a vyhrážali sa jej. Raz jej dokonca všetky pásiky papiera vzali a roztrhali, ale ona rozdávala lístočky znova. Pánom z ŠtB to bolo proti vôli, ale zrejme im bolo trápne „zhabať“ jej malú nelegálnu tlačiareň. Bola to totiž obyčajná detská tlačiarnička, ktorú ste si mohli kúpiť v každom hračkárstve.
V dnešnej počítačovej a internetovej dobe, keď sa rôzne informácie priamo ponúkajú, satan sa postaral o to, aby bola Biblia zdiskreditovaná inak. Najprv vyššia biblická kritika spochybnila autorstvo a čas napísania jednotlivých kníh Biblie. Potom prišli na scénu majstri „výmyselníci“, ktorí vo svojich románoch – ako napríklad Šifra majstra Leonarda – spochybňujú autoritu Biblie. Tvrdia, že okrem Biblie existujú aj iné, úmyselne zatajované originálne texty, ktoré prinášajú pravé poznanie – a to je iné než oficiálne predkladá Biblia. Samozrejme, že zakázané ovocie chutí najlepšie.
Skutočný dôvod, prečo sa ľudia tak málo venujú Biblii, je ľudská lenivosť. Chcú sa len zabávať, nie premýšľať, pretože myslenie bolí. Biblia jednoducho nie je nijaký lacný román do vrecka. Viem to z vlastnej skúsenosti. Svoju prvú Bibliu som dostal od mamy. Dodnes si pamätám, ako jej žiarili oči, keď mi ju dávala, a tak som sa zaprisahal, že ju budem naozaj čítať. Po niekoľkých pokusoch som to vzdal a Biblia skončila ako ostatné zaujímavé knihy kdesi v skrini.
Keď ma ktosi vďaka mame pozval na stretnutie mládeže, chodil som už na priemyslovku. Cirkev bola v tom čase zakázaná a stretnutie mládeže bolo, samozrejme, ilegálne a spojené s určitým rizikom. Napriek tomu som pozvanie prijal.
Nedokážem si spomenúť, o čom sa vtedy na stretnutí hovorilo a aká bola téma kázne. Veľmi dobre si však pamätám, čo nasledovalo potom. Všetci sme si sadli do kruhu a hrali sme hru na biblické príbehy. Je to veľmi jednoduché. Niekto ide za dvere a ostatní sa dohodnú na nejakom biblickom príbehu. Úlohou toho, kto bol za dverami, je uhádnuť zvolený biblický príbeh. Prítomným kladie postupne rôzne otázky, na ktoré môžu odpovedať buď áno, alebo nie. A na základe toho zistí, o aký príbeh ide.
Keď som prišiel na rad a mal odpovedať, nastal problém. Pre mňa boli biblické príbehy „španielskou dedinou“. Odpovedal som to, čo mi ktosi našepkal. Bolo to hrozne trápne a veľmi som sa červenal.
Nemohol som si pomôcť ani tým, že by som si bol povedal: „Kašlem na vás.“ Boli tam totiž pekné dievčatá a mne nebolo jedno, čo si o mne pomyslia. Ešte cestou domov mi horeli uši od hanby a v mysli mi stále blikalo moje faux pas.
Na základe tejto udalosti som jednoznačne dospel k záveru: Chlapče, tam sa už neukážeš, len ak by si sa to všetko naučil. Pretože sa mi medzi týmito mladými ľuďmi naozaj páčilo, vyhľadal som doma medzi knihami Bibliu, ktorú som kedysi dostal od mamy, a dal si predsavzatie, že denne prečítam aspoň jednu kapitolu.
V tom čase som zdedil po svojej sestre malú izbu. Ukončila zdravotnú školu a začala pracovať ako diétna sestra v jihlavskej nemocnici. Ako bolo u nás zvykom, dal som rodičom pusu na dobrú noc a zamkol sa v izbe, aby som mohol čítať Bibliu. Nechcel som, aby to mama videla, pretože by prišla, pohladila ma po hlave a povedala:
„To je môj chlapec. Len pekne čítaj…“ Z takýchto vecí som už predsa vyrástol.
Aby moje čítanie malo nejaký zmysel, písal som si do zošita obsah každej prečítanej kapitoly. Priznám sa, že niekedy to bolo veľmi ťažké. V tom období som veľa jazdil na bicykli a prejsť približne 60 kilometrov bola pre mňa hračka. Večer sa to však prejavilo. Snažil som sa prečítať aspoň jednu kapitolu, ale vôbec sa mi nedarilo. Čítal som slová, ale nevnímal ich význam. Tak som niekoľkokrát do zošita napísal nadpis kapitoly, aby bol „vlk sýty aj ovca celá“. Svedomie sa však začalo búriť. Pre koho to robíš? Klameš sám seba. Toto nemá nijakú cenu! Prestal som písať obsah kapitol a rozhodol som sa nájsť v každej kapitole kľúčový verš, na ktorý by sa viazal celý obsah kapitoly. Ani to nebolo ľahké. Niekedy som musel prečítať kapitolu niekoľkokrát a zo začiatku som sa musel do toho poriadne prinútiť. Keby som nemal silnú motiváciu, asi by som s tým prestal. Po čase som sa však na stretnutie s Bibliou priam tešil. Rýchlo dať pusu rodičom, brat už spal, a potom len otočiť kľúčom. Po modlitbe sa začal nekonečný dialóg, ktorý so svojím Pánom vediem dodnes. Ja čítam Jeho slovo, premýšľam a snažím sa pochopiť; môj nebeský Otec mi prostredníctvom svojho Ducha buď cez svedomie oponuje, alebo to dobré potvrdzuje.
Verím, že práve vďaka tomu rástla a dodnes rastie moja viera.

Bože, ďakujem Ti za Bibliu, Tvoje slovo. Ďakujem Ti za chvíle, keď sa so mnou skrze nej zhováraš a ukazuješ mi nielen to, aký si úžasný, ale aj aký budem jedného dňa ja. Ďakujem, že si ma vzal do svojej školy a si mojím učiteľom. Pomôž mi, aby som bol aj dnes dobrým žiakom.

Jiří Veselý