Písma svedčia o mne… (Ján 5,39)

„Ak Boh existuje, musí byť o ňom niekde niečo napísané… Aha, asi to bude v Biblii… Zajtra poobede pôjdem do mesta a kúpim si ju.“ Dve myšlienky a jedno rozhodnutie, ktoré zmenili môj život. Stalo sa to jedného zimného večera vo väznici počas základnej vojenskej služby. Mal som službu ako dozorca, takzvaný bachar, aby ste to správne pochopili. O Biblii som vedel len toľko, že je to akási hrubá kniha. Aj keď som podvedome veril v „niečo nad nami“, napriek tomu som sa s osobným Bohom doteraz nestretol. Potom odkiaľsi z jasného neba prileteli tie dve zvláštne myšlienky: „Ak Boh existuje, musí byť o ňom niekde niečo napísané… Aha, asi to bude v Biblii…“ Ráno pri raňajkách som svoj zámer oznámil kamarátom: „Popoludní po službe idem do mesta a kúpim si Bibliu.“ „Čože? Bibliu?“ Chlapci to považovali za dobrý vtip.
Medzi nimi bol však jeden, ktorý sa volal Pavol. Nepamätám si, že by som s ním niekedy sedel pri stole. V to ráno sedel práve vedľa mňa. Spýtal sa: „Chceš Bibliu? Jednu tu mám.“ „Čo stojí?“ „Stovku,“ odpovedal. Ja na to: „Dobre, kúpim si ju.“ Zdala sa mi to celkom dobrá cena za takú hrubú knihu. Div sa svete, o pätnásť minút som už Bibliu držal v rukách, lebo mi ju priniesol až do väzenia.
Otvoril som ju a začal čítať. Len tak pre seba. O Stvoriteľovi a stvorení, Adamovi a Eve, Kainovi a Ábelovi… Cítil som, že presne toto som hľadal, že je to ten zdroj o Bohu a od Boha, že je to jednoducho od neho. A tak mu verím.
Verím, že tie dve myšlienky mi dal Boh. Verím, že vo mne podnietil túžbu zadovážiť si Bibliu. Takisto, že Pavol bol v správny čas na správnom mieste, a že prostredníctvom neho mi Pán Boh dal Bibliu. Verím, že oná stovka bola najlepšou investíciou môjho života. Verím a nemám na tom nijakú zásluhu. Sám Boh spôsobil, že vďaka Biblii som v neho uveril.

Bože, ďakujem Ti, že verím.

Kamil Kreutziger