Pochopte, Hospodin pre zbožného robí divy. Hospodin počuje, keď volám k nemu. (Žalm 4,4)

Mesiac po tom, čo som odložil „Ježiša“ ako utópiu, som mal maturovať. Druhý ročník večernej školy som vďaka dobrému prospechu mohol absolvovať „externe“, čo znamenalo vôbec. Stačilo, že svoje vedomosti preukážem na maturitnej skúške. Povedal som si, že si to nechám na posledný mesiac a všetko sa doučím vrátane nemčiny a odborných predmetov, ktoré sa bez prípravy nedali zvládnuť. Prešli dva týždne a ja som neotvoril ani jednu knihu. Posledný týždeň som si dal záväzok: „Okrem spánku sa budem len učiť.“ Každý deň sa moje šance zmenšovali o to viac, o čo menej som prejavoval záujem o učenie. „V stave totálnej nepripravenosti sa nedá zmaturovať,“ vyriekol som svoj ortieľ deň pred maturitnou skúškou.
Sám neviem, na čo som sa spoliehal, keď som stál pred dverami skúšobnej komisie. Moje znalosti to však určite neboli. Našťastie som bol posledný v triednom abecednom zozname, a tak som mal čas na spytovanie si svedomia.
Zrazu mi na um prišiel Ježiš, záchranca mnohých. Toľkým ľuďom v Biblii pomohol… „To je len utópia,“ pripomenul som si vlastný výrok. „A čo keď nie je… čo keby som to skúsil…?“ Pritlačil som sa k oknu a takmer nevedomky som vyslovil modlitbu: „Ja viem, že si za to môžem sám. Zaslúžim si vyletieť zo skúšky. Nezaslúžim si, aby si mi pomohol. Ale keby si… no vieš,… keby si chcel, aby som raz vo svojom živote využil maturitu, tak mi, prosím… (čože, ja prosím?). Pomôž, aby som to zvládol. Ja viem, že si to nezaslúžim… ale keby si Ty chcel…“
O niekoľko minút som si vybral maturitnú otázku. Zalial ma pot a moje obavy sa naplnili. Téma mi absolútne nič nehovorila! V tú chvíľu prvýkrát od začiatku skúšok predsedníčka komisie vstala a vyšla z triedy. Pani profesorka sediaca oproti mne mi položila kontrolnú otázku: „Roman, viete?“ Podľa mojej bledej tváre musela zistiť totálnu beznádej. Dvaja spolužiaci predo mnou odpovedali a pomedzi ich slová mi nenápadne pošepkala: „Píšte!“… Nadiktovala mi neuveriteľné dve strany. Predsedníčka komisie sa vrátila vo chvíli, keď som dokončil poslednú odpoveď.
Keď oznamovali výsledky, bol som stále vo víre prazvláštnych dojmov zo skúšky. Zaznelo moje meno a znovu ma zalial pot. Dozvedel som sa, že som jedným z dvoch vyznamenaných z celej triedy! „Pane Bože,“ zaznel výkrik kdesi hlboko v mojom vnútri, „Ty nie si len utópia!“
V ten deň odštartovala séria neuveriteľných skúseností, ktoré ma presvedčili o tom, že Boh je reálny a že sa naňho môžem spoľahnúť. Niekde vnútri som cítil uistenie o Jeho trvalej pomoci v mojom živote. Aj keď musím priznať, že toto uistenie bolo zintenzívnené napomenutím: „Nabudúce sa radšej priprav. Nemuselo by ti to prejsť!“ Po mojom rozhodnutí nasledovať Ježiša Krista a dať sa pokrstiť v decembri 1992 naše indiánske típí zdedil skautský oddiel zboru mladých kresťanov v Košiciach.

Pane Ježišu, koľkokrát som Ťa už prosil, keď som sa ocitol v bezvýchodiskovej situácii. Mnohokrát som si to zavinil sám a ty si mi predsa pomohol. Ďakujem Ti, že si moju „detskú vieru“ povzbudzoval aj zázrakmi. Ešte viac Ti však ďakujem za to, že ma učíš viere, ktorá žije aj bez nich.

Roman Uhrin