Ja vám však hovorím pravdu: Pre vás je lepšie, keď odídem. Ak totiž neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ak však odídem, pošlem ho k vám. No keď príde, ukáže svetu, čo je hriech, čo spravodlivosť a súd. (Ján 16,7.8)

Nestalo sa aj vám, že človek, s ktorým ste sa rozprávali o viere v Boha, vám nakoniec povedal: Je pekné mať takú vieru. Závidím vám ju. Žiaľ, ja ju nemám. Nebola mi daná.“ Mne sa to stalo niekoľkokrát. No aj tak neverím tomu, čo títo ľudia hovoria. Sú to len reči, ktorými sa snažia zbaviť zodpovednosti za to, že odmietajú ponúkanú Božiu pomocnú pravicu. Náš nebeský Otec miluje všetkých ľudí a Biblia to potvrdzuje na mnohých miestach. Napríklad: „Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nikto, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život.“ (Ján 3,16) Boh chce, aby s ním boli v Jeho kráľovstve. Práve viera je cestou, ktorou k nemu prichádzame.
Poviem vám dve drobné skúsenosti zo svojho detstva, pri ktorých som si uvedomil, ako prostredníctvom Ducha Svätého rástla moja viera.
Stalo sa to na jar. Slniečko hrialo a voda nás lákala. No horách sa topil sneh a koryto rieky bolo plné vody. Hádzali sme žabky, prútmi bičovali hladinu a špliechali sa. Boli sme takí mokrí, že už bolo naozaj jedno, či sa okúpeme, alebo nie. Zrazu sme boli všetci vo vode. Bol to nádherný pocit, ktorý sme si naplno užívali.
Chlapci už vyliezli na breh, no ja som plával do stredu rieky. Zrazu som nohou narazil do niečoho tvrdého a ostrého. Bola to hrana barelu, ktorý jarná voda odniekiaľ strhla. Hneď som plával k brehu, lebo som cítil, že je noha na píšťale prerezaná až ku kosti a krv sa z nej len tak valila.
Čo teraz? Zabudol som asi spomenúť, že som mal zákaz kúpať sa. Ranu som si teda obviazal vreckovkou, poriadne vyžmýkal trenírky, prehodi ich na krík a čakal, kým aspoň trocha vyschnú. Slniečko však nebolo také silné, ako sa nám zdalo, pretože trenírky nie a nie vyschnúť. Ešte vlhké som ich na seba natiahol a vydal sa domov. Ako tak na mne vysychali, silnelo vo mne rozhodnutie kúpanie zamlčať a ranu odôvodniť pádom na kameň.
Ocko, ktorý doma zastával rolu felčiara, usúdil, že rana je príliš veľká a mala by sa zašiť. Na cestu do nemocnice už bolo príliš neskoro. Všetko sa dobre zahojilo, ale zostala veľká jazva. Zakaždým, keď som si umýval nohy a prešiel rukou po jazve, ozvalo sa svedomie. Ten dotyk mi pripomenul, že sa moje vnútro necíti dobre. Veď som oklamal tých, ktorí ma majú veľmi radi a ktorých aj ja milujem. Ubehlo dosť rokov, a keď som ako vojak raz prišiel na priepustku domov, vládla tam príjemná atmosféra. Spomínali sme na rôzne udalosti, ktoré sme spolu prežili. Konečne som našiel odvahu priznať sa, ako to v skutočnosti bolo s ranou na nohe a poprosiť rodičov o odpustenie. Netušíte, ako sa mi uľavilo! Možno si poviete, že o nič nešlo. Ale aj vám predsa svedomie hovorí, že nijaká nečestnosť nemá miesto vo vzťahu medzi ľuďmi, ktorí sa majú radi.
Druhý príbeh je kratučký. Kúsok nad nami sa nachádzala čerešňová záhrada. Dozrievali tam prvé čerešne – májovky. Pre nás chlapcov to bolo príliš veľké pokušenie, ktorému sme neodolali. Raz nás však prekvapil strážnik. Väčšine sa podarilo utiecť, ale jeden, ktorého chytil, nebol pravý partizán. V škole sme sa potom dohadovali, ako sa to skončí, ak to bude riešiť škola a my dostaneme pokarhanie alebo dvojku zo správania.
Všetko malo však úplne neočakávaný záver. Každú rodinu postihnutých navštívil výberca a vyinkasoval pokutu. Spomínam si, že keď tento pán prišiel k nám, hral som sa s loďkou na dvore. Rodičia museli zaplatiť pokutu 100 korún, čo bolo vtedy dosť peňazí. Mamička sa na mňa pozrela veľmi smutným pohľadom… Keď som si uvedomil, že ocko musí na stovku takmer celý deň pracovať, čerešne mi v žalúdku poriadne zhorkli. Rodičia mi nič nevyčítali ani nedohovárali, no ich pohľady boli veľavravné: Máš svoj rozum, uvažuj.
Je zvláštne, že v mojom živote viery zohrali dôležitú rolu práve takéto drobné príhody. Aj keď to boli obyčajné huncútstvá, napriek tomu jatrili moje svedomie a obviňovali ma. Musel som si klásť otázku: Čo je to vlastne svedomie? Veď ono pôsobí proti mne. Stále znovu mi pripomína moje zlyhania a hriechy. Okráda ma o spokojnosť so sebou samým. Nielen výčitky, ale aj svedomie mi radilo a nabádalo ma, aby som urobil to a neurobil ono. Pristihol som sa, že sa s ním dokonca hádam.
Zistil som, že človek sa môže vždy slobodne rozhodnúť. Svedomie sa dá celkom dobre umlčať, keď mi do uší stále hučí hudba, keď sa v partii len tak tára alebo keď sa dívam na hlúpy televízny program. No ono sa aj tak raz ozve! Keď budeme svedomie trvalo ignorovať, výčitky sa stratia, ale s nimi aj pokoj a životná harmónia.
Dospel som k záveru, že svedomie je Boží prst v nás. Škrabe a znepokojuje, keď robíme niečo zlé. Keď však poslúchame, Jeho dotyk je ako balzam na dušu. Uvedomil som si, že tak nežne a pritom pevne viesť dokáže len milujúci nebeský Otec. Preto mu dôverujem.

Bože, ďakujem Ti za dar svedomia. Aj dnes v nás posilňuj hlas Ducha Svätého. Ukazuj nám cez neho naše hriechy a súčasne nás veď k odvahe vyznať ich a požiadať o odpustenie.

Jiří Veselý