Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja. (Ján 14,3)

Mala som asi desať rokov, keď mi zomrel dedko. Aby babička nezostávala doma sama, prespávala som niekedy cez víkend u nej. V nedeľu ráno vždy niekam odchádzala. Ako zvedavé dieťa som nechcela o nič prísť, a tak som sa vzdala nedeľného dopoludňajšieho spánku a začala s ňou chodiť do kostola.
Nové prostredie ma nadchlo. Organová hudba, spev, starobylé miesto plné rôznych sôch a obrazov. Zaujalo ma aj to, čo sa tam hovorilo. Pamätám si, ako raz pán farár hovoril o partii kamarátov, z ktorých jeden sa volal Ježiš. Mal odísť niekam do neba, čo bola alternatíva smrti. Svojim kamarátom sľúbil, že im tam pripraví miesto a potom sa po nich vráti a pôjdu s ním.
To bolo niečo! Mať takého kamaráta! V tom čase som veľa premýšľala o smrti. Bolo to kvôli dedkovi. Nemala som s ním veľmi blízky vzťah, ale bol oteckom mojej mamičky.
Uvažovala som: „A čo mamička? Tiež bude musieť raz zomrieť?“ Zostalo mi z toho veľmi smutno. A zrazu počujem príbeh, ktorý hovorí, že to tak nemusí byť. Učeníci majú kamaráta, ktorý ich po smrti vezme k sebe. To je predsa úžasné.
Nenapadlo mi, že aj ja by som mohla mať podobný vzťah s Ježišom, s tým Ježišom z príbehu. Priala som si, aby aj mne Boh povedal:
„Vendulka, aj ty môžeš byť v Ježišovej partii kamarátov.“
Boh ku mne neprehovoril priamo, no postupom času ma však o tom presvedčil. Viedol ma v živote a ja som mohla spoznávať veriacich ľudí a viac sa zoznámiť s posolstvom Biblie. Vďaka tomu prišla chvíľa, keď som sa stretla s Bohom. To všetko mi pomáha veriť, že aj ja môžem mať vzťah s Ježišom, ktorý mi pripravuje miesto v nebi.

Nebeský Otec, ďakujeme Ti, že my všetci sme pozývaní do vzťahu s bytosťou, ktorá má moc nad smrťou. Ďakujeme Ti, že všetci môžeme byť v partii Ježišových kamarátov, Tvojich detí. Toto vedomie plní naše srdce radosťou a pokojom.

Vendula Breuerová