Pretože toto vám hovoríme podľa Pánovho slova: My, čo zostaneme nažive až do Pánovho príchodu, nepredídeme zosnulých. Lebo vo chvíli, keď zaznie povel, hlas archanjela a Božia poľnica, sám Pán zostúpi z neba a prví vstanú tí, čo zomreli v Kristovi; potom my, ktorí budeme nažive, spolu s nimi budeme uchvátení v oblakoch hore v ústrety Pánovi a budeme tak navždy s Pánom. Potešujte sa navzájom týmito slovami. (1Tes 4,15-18)

K práci kazateľa patrí aj slovný prejav na smútočnom pohrebnom obrade. Práve pri týchto príležitostiach si vždy znovu uvedomujem, ako veľmi som rád, že som mohol spoznať Ježiša a vďaka nemu získať nádej na večný život.
Nedávno som na jednom pohrebe odovzdal zaujímavý odkaz. Všetko sa začalo tým, že sa vnučka zosnulej Terezky jedného dňa so svojou mamou a babičkou dohodla, že sa po vzkriesení všetky stretnú v nebeskom kráľovstve hneď za jeho bránou pri treťom pomarančovníku na ľavej strane.
Prešlo pár rokov a babička Terezka cítila, že umiera. Svojej dcéry, ktorá v tej chvíli sedela pri jej posteli, sa spýtala: „Helenka, pri ktorom pomarančovníku sa to máme stretnúť?“ To boli jej posledné slová. Keď jej dcéra odpovedala, zomrela.
Obradná sieň bola plná ľudí, ktorých Terezkina smrť bolestivo zasiahla. Najprv som im prečítal slová apoštola Pavla, potom som predstavil plán stretnúť sa pri treťom pomarančovníku a celé som to zakončil slovami: „Terezka tam bude čakať. Otázkou je, koho zo svojich milých tam uvidí. To už nezáleží na nej, ale na každom z nás.“

Bože, pomaly starnem. Na zozname tých, s ktorými som sa musel rozlúčiť, pribúdajú každý rok nové mená. Vždy, keď sa musím lúčiť s niekým, koho som mal rád, si znovu vážim to, že aj v takej smutnej chvíli sa môžem lúčiť s radostnou nádejou na nové stretnutie. Ďakujem.

Vlastimil Fürst