Bojuj dobrý boj viery a pevne sa pridŕžaj večného života, do ktorého si povolaný a ku ktorému si sa prihlásil dobrým vyznaním pred mnohými svedkami. (1Tim 6,12)

Boj viery má iste tisíce podôb a variantov, ale vždy ide o to isté – komu dáme prednosť, komu dovolíme sadnúť si na trón nášho srdca. Tak to býva aj vtedy, keď nás postihnú ťažkosti, životné prekážky a nešťastia. Biblia nám predstavuje Boha ako starostlivého Otca, ktorého podstatou je láska spojená s milosrdenstvom, dobrotou a so spravodlivosťou.
Ťažkosti a problémy, s ktorými sa v živote stretávame, sa nás snažia presvedčiť, že je to práve naopak. Keby bol Boh naozaj dobrý a milosrdný, predsa by nikdy nedopustil, aby nás stretlo hocijaké nešťastie. Tieto myšlienky nám našepkáva nepriateľ nášho spasenia. Záleží na nás, komu dáme za pravdu, komu uveríme a koho budeme počúvať. Cítite, že práve tu a teraz sa strhla bitka – boj viery? Kto zvíťazí?
V jednej populárnej pesničke sa niekoľkokrát opakuje veta: „Čo ťa nezabije, to ťa posilní.“ Musíme priznať, že táto drsná pravda platí aj o ťažkostiach a problémoch, ktoré na nás doliehajú. Bol som prekvapený, koľko je v súčasnom Izraeli neveriacich a ateistov. Svoj postoj obyčajne zdôvodňovali vetou: „Ak by Boh existoval, nedovolil by, aby celá naša rodina zahynula v koncentračnom tábore.“ Zdá sa, že na tento názor je každý argument prikrátky. Máme preto právo tvrdiť, že holokaust vyvrátil Božiu existenciu?
Svedectvá ľudí, ktorí prešli peklom koncentračných táborov, sú úplne iné. Rozprávajú o utrpení a hrôzach, ktoré zažívali, ale oveľa väčší dôraz kladú na to, že vo všetkom utrpení bol s nimi Boh. Spomínam na svedectvo brata Vídra, ktorý ako židovský chlapec prežil toto peklo. Napriek tomu tvrdil: „Nikdy som necítil, že by mi bol Boh tak blízko ako tam!“ Vieru strácajú len tí, ktorí o hrôzach koncentráku počúvajú, ale sami nikdy neprežili krásu a šťastie Božej prítomnosti. Áno, čo ťa nezabije, to ťa posilní.
Spomínam si, ako sme už hodinu stáli na zoradišti a museli počúvať politické prejavy veliteľov. Každý vojak už toho mal plné zuby a nesmierne dôležité prejavy sme sotva vnímali. Je úžasné, že myseľ človeka má proti takému násiliu svoj obranný mechanizmus, akúsi tajnú komôrku, kam môže „utiecť“ a kam „demagogické reči“ nepreniknú. Napriek tomu, že by som si to uvedomoval, potichu som si pískal pesničku, ako keby som bol na bohoslužbe: „Zomdlenému bratovi pomáhaj, menom lásky zomierať neváhaj, duši unavenej…“ Náhle zaznel povel: „Pozor! Rozchod!“
Nestihol som urobiť ani krok, keď zrazu pri mne zastal vojak z inej roty, ktorý mi povedal: „Túto pesničku veľmi dobre poznám. U nás v Bratskej cirkvi sme ju často spievavali. Keď som ťa počúval, dotkla sa môjho svedomia. Tu na vojne som žil, ako keby som Pána Ježiša nepoznal.“
Bez toho, aby som tomu mohol zabrániť, ten chlapec sa s ľútosťou priznal, že zaprel svoju vieru. Už si nepamätám, čo presne som mu vtedy povedal, ale snažil som sa ho potešiť a povzbudiť tým, že aj keď on na Ježiša zabudol, Ježiš na neho určite nezabudol. Potom sme sa museli rozísť, ale už som ho odvtedy nestretol.
Spomínam si aj na Pavla. Bol pokrstený a pevne odhodlaný zostať na vojne verný Pánu Bohu. Protivenstvá a tlak veliteľov a politických vedúcich bol taký silný, že prevýšil jeho dovtedy plytké zakotvenie vo viere. Domov sa vrátil ako troska, úplne stratil vieru v seba a takmer aj vieru v Boha. Hanbil sa prísť do zboru, lebo cítil, že niektorí ho odsudzujú. Bolo to voči nemu veľmi nespravodlivé. Chceli od neho viac, ako bolo to, k čomu stihol vo svojej viere dozrieť. Pán Ježiš predsa jasne povedal: „Ja som vinič a vy ratolesti. Kto zostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia, pretože bezo mňa nemôžete nič urobiť.“ (Ján 15,5) Som vďačný Bohu, že Pavlom nepohrdol. Časom ho vyliečil z depresie a požehnal mu, takže aj on sa stal požehnaním.
Prečo som spomenul práve tieto dva smutné príbehy? Lebo svedčia o tom, že náš boj viery nemusí byť vždy víťazný. Priznajme si, koľko prehier máme za sebou. Ale jedna prehratá bitka ešte neznamená prehratú vojnu. Rast viery je zložitý proces, v ktorom zohrávajú dôležitú úlohu dve veci. (1) Potrebujeme príhovorné modlitby našich blízkych vo forme príhovorov a (2) musíme dozrieť v dôvere a odovzdať svoj život do Ježišových rúk. On je záruka nášho víťazstva.

Pane Ježišu, ďakujem Ti, že Ty ma neopúšťaš ani vo chvíľach, keď sa za mňa moji duchovní súrodenci hanbia. Ďakujem Ti, že si bol so mnou pri každom mojom páde. Ďakujem aj za Tvoje každodenné uistenie, že so mnou budeš, keď budem z rúk nebeského Otca prijímať korunu víťazov.

Jiří Veselý