Voda by nás bola zatopila, jej príval by sa bol cez nás prevalil. Vzduté vody by sa boli cez nás prevalili. Nech je velebený Hospodin, že nás nevydal za korisť ich zubom! (Žalm 124,4-6)

Od mojich 18. narodenín to šlo so mnou dolu kopcom. Ak som sa vtedy poriadne opil, vedel som, že to nebolo naposledy. Keď človek skúsi niečo prvýkrát, ľahko to skúsi druhýaj tretíkrát. Zábrany sú stále menšie. K alkoholu som o nejaký čas pridal aj marihuanu. Myslel som si, že až teraz spoznávam život z tej druhej, krajšej strany. Zoznam mojich drog sa rýchlo rozšíril o LSD, hašiš a pervitín a vôbec som nevnímal, že klesám stále nižšie.
V roku 2008 som úspešne zmaturoval a začal som pracovať vo firme, kde som mal na starosti webové stránky. Práca ma bavila a stále som sa zlepšoval. Vďaka tomu som bol po niekoľkých mesiacoch povýšený na pozíciu obchodného manažéra.
Na novom mieste ma zaúčala atraktívna vydatá žena a netrvalo dlho a zamiloval som sa do nej. Nášmu vzťahu sa nebránila a stali sme sa milencami. Bol som zamilovaný až po uši, no v hlave prázdno. Nič iné som nevidel, nepočul… Za svojím momentálnym snom som šiel „ako vôl na zabitie“. (Prísl 7,22)
Náš vzťah trval niekoľko mesiacov a potom prišla rana. Nechala ma. V tej chvíli sa mi zrútil celý svet, pričom svoju hlbokú depresiu som riešil alkoholom. Denne som vyfajčil desať až pätnásť jointov. Chcel som sa zničiť, a takmer sa mi to podarilo.
V novembri 2009 som musel nastúpiť na liečenie v psychiatrickej liečebni v Opave. Tam som prežil niečo, čo nikdy viac prežiť nechcem. Dva mesiace som tam pre nikoho nič neznamenal. Bol som iba pacient s číslom. Dávky antidepresív boli také vysoké, že som si nepamätal ani svoje meno. Napriek tomu som na začiatku roku 2010 mohol opustiť liečebňu a vrátiť sa domov.
Vyliečený som však nebol. Nedokázal som vykonávať nijakú prácu ani poriadne myslieť. Celý rok som užíval antidepresíva a celé dni preplakal. Neustále mi bolo ľúto, ako som si zničil život.
Vďaka mojej rodine, ktorá mi dala novú šancu, som mal čo jesť a strechu nad hlavou. Chcel som začať odznova, ale nemal som silu, len akúsi vnútornú neurčitú nádej, že to azda niekedy dokážem. Niekde vnútri mojej chorej duše blikala iskrička nádeje, ktorú udržiaval pri živote Boh, ktorého som však ešte vôbec nepoznal.

Bože, Ty si ústami proroka Izaiáša sľúbil, že Ježiš „nalomenú trstinu nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí.“ Ďakujem Ti, že si pravdivosť týchto slov už toľkokrát potvrdil v mojom živote. Pomôž mi, aby som sa k tým, ktorých viera už iba tlie, správal rovnako ako Ty.

Lukáš Rozehnal