Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus. A život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miloval a vydal seba samého za mňa. (Gal 2,20)

Mama mi zomrela, keď som mala štrnásť. Môj psychicky chorý otec jej smrť nezvládol a o štyri roky neskôr si vzal život. Brat žil na opačnom konci republiky a ja som zostala sama. Po maminej smrti som si nedokázala predstaviť, či vôbec dokážem žiť. Zomrel posledný človek, ktorý ma mal skutočne rád. Brat mi poradil, aby som si to, čo som stratila, znovu vybudovala. Vlastne ma „naprogramoval“ na rodinu a hlavne na deti. Tie sa stali mojím novým zmyslom života. Onedlho sa nám narodili tri deti, a keďže manžel študoval v inom meste, cez týždeň som na ne bola sama. Vtedy som zistila, že najlepšie sa cítim, keď sa deti hrajú v detskej izbe a ja trávim čas sama v spálni.
Začala som uvažovať o tom, že na svete je to veľmi ťažké. Sama seba som sa pýtala: „Prečo sa stále za niečím naháňame? Aký to má zmysel?“ Napadlo mi, že sme mohli radšej zostať opicami, pretože ľudstvo som vnímala ako veľký omyl prírody. Vo svojich úvahách som dospela až tak ďaleko, že som uvažovala o tom, prečo nám zakrpatel chvost, na ktorom sme sa mohli aspoň hojdať. Vŕtalo mi hlavou, prečo sa nám hlava formovala do „väčšieho čela“, keď mozog využívame iba na niekoľko percent. Veď podľa Darwinovej teórie by sme mali mať hlavu veľkú približne ako tenisová loptička.
Nejako mi to nedávalo zmysel. S týmito otázkami som šla za svojím bratom – matematikom a fyzikom, ktorý vtedy býval v tom istom meste. Ani on mi nevedel odpovedať. Povedal mi, že o tom takto nikdy neuvažoval. Domov som teda šla s pocitom, že nás v škole asi učili nezmysly. Rozhodla som sa na vlastnú päsť ďalej pátrať, aby som prišla na to, ako a prečo sme sa tu vzali a aký zmysel má naše ľudské bytie.
Uložila som deti do postieľok a začala o tom premýšľať. Zrazu som vnímala, ako mi vnútorný hlas hovorí: „Začni od Krista.“ Zašla som k susedom, o ktorých som vedela, že sú adventisti a spýtala sa, či nemajú nejakú knihu o Ježišovi. Vedela som, že bol ukrižovaný a že ho ľudia uctievajú, ale netušila som prečo. Potrebovala som sa dozvedieť, čo učil.
Odvtedy uplynulo tridsať rokov. Stále mám tú výsadu, že ho môžem spoznávať. Učím sa mu bezhranične dôverovať, nech sa v mojom živote deje čokoľvek. Svojich vlastných predstáv som sa vzdala len nedávno. Trvalo mi dlho, kým som sa to naučila. Za ten čas som dospela k pevnému presvedčeniu, že ma nemohlo stretnúť nič lepšie a život bez Neho si už neviem predstaviť!
Prichádza sobota. Odkladám písanie a idem privítať môjho Stvoriteľa a Vykupiteľa. Chcem sa venovať môjmu nebeskému Otcovi. Prajem veľa Božieho požehnania!

Pane Ježišu, Ty si jedinou zmysluplnou náplňou môjho života. Vďaka tomu, že každý deň poznávam, ako veľmi ma miluješ, mám aj dnes odvahu znovu prosiť, aby som už nežila ja, ale ty vo mne.

Jana