Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinúť. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom, a nájdete odpočinutie pre svoje duše. Veď moje jarmo je príjemné a bremeno ľahké. (Mat 11,28-30)

Na jednom stretnutí mládeže niekto nadhodil: „Bolo by najlepšie uveriť tesne pred smrťou. Pán Ježiš by nám všetky hriechy odpustil, veď v čom môže taký starý človek ešte zhrešiť?“
Ktosi z mladých na to zareagoval: „Nebolo by to hlúpe? Od Pána Boha chceš všetko, nádherný večný život v Božom kráľovstve, no venovať mu nechceš nič?“ Mal pravdu. Z tejto pripomienky sa dalo vyčítať, že nasledovanie Ježiša je veľmi nevýhodná investícia. Celý život si musíš niečo odriekať a za to ťa potom čaká Božie kráľovstvo. Väčšina mladých priznala, že to vníma podobne. Jeden z nich mi povedal: „Je to tak. Veď aj teba dostalo nasledovanie Ježiša do kriminálu.“ Bolo teda na mne, aby som k tomu niečo povedal.
Nechcem vám navrávať, že nasledovanie Ježiša je prechádzka ružovou záhradou. Pán Ježiš to nikdy nikomu nesľuboval, skôr naopak. Ešte raz si prečítajte základný text. „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinúť. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom, a nájdete odpočinutie pre svoje duše. Veď moje jarmo je príjemné a bremeno ľahké.“ Nezdá sa vám to zvláštne? Pán Ježiš pozýva k sebe všetkých prepracovaných a nešťastných. Hovorí, že keď na seba vezmú Jeho jarmo, nájdu pravé šťastie.
Čo symbolizuje teda toto jarmo? Ak chceme nasledovať Ježiša, musíme ísť v Jeho stopách. To znamená hľadať spravodlivosť a poslúchať Jeho vôľu. Mnohým ľuďom sa to nepáči, pretože nechcú byť ničím obmedzovaní. Sú presvedčení, že iba úplná nezávislosť im prinesie šťastie. Ježiš hovorí pravý opak: „Ak na seba vezmete moje jarmo a ak sa budete učiť odo mňa, vaše vnútro nájde odpočinok. Moje jarmo je totiž príjemné a moje bremeno ľahké.“
Presne to som prežil. Pamätám si, že keď som bol v puberte, sprotivila sa mi akákoľvek práca u nás doma. Nekonečné odvrávanie a pripomienky, že som neurobil to a zabudol na tamto! Bolo mi to jedno, no potom som sa však zamiloval. Keď ma moja milá pozvala k nim domov, raz-dva som zistil, že im chýba mužská ruka. Opravil som uvoľnenú kľučku na dverách, namotal pružinu v rolete, aby sa sama zrolovala… Rodičia boli ohromení. Doma by som sa takýchto vecí ani nedotkol a tu som sám hľadal, čo by som mohol ešte opraviť. Čo sa to so mnou stalo? Ako bolo možné, že to, čo bolo pre mňa doma bremenom, som teraz považoval za najväčšie šťastie? Odpoveď bola jednoduchá, lebo som sa mohol „ukázať“ pred svojou milou! Často sa nám zdá, aký krásny život majú tí, ktorých neobmedzuje žiadne „to nemôžeš a to by si ako veriaci nemal robiť“. Ja viem, je to naozaj nepríjemné, ale tiež požehnané. Keď sa človek zamiluje, spozná, že plniť priania toho, koho má rád a kto má rád Jeho, je naozajstným šťastím!
Je tu však ešte niečo veľmi dôležité. Na vlastné oči som videl, ako skončia tí, ktorým nikto nič nezakazoval, ktorých nikto nevychovával. Ó, ako som ďakoval Bohu, že ma učil brať na svoje plecia to pomyselné jarmo a byť pokorný.
Potom som sa dostal do väzenia. Moju vtedajšiu predstavu o väzení formoval román „Gróf Monte Christo“. Čakal som, že tam stretnem starých fúzatých kriminálnikov, ale boli tam deti. Najmladší mal pätnásť. Jeho rodičia boli veľmi spoločensky angažovaní ľudia, nemali čas na výchovu svojich detí, ale ani na seba. Rozviedli sa. Deficit v starostlivosti kompenzovali vysokým vreckovým, ktoré chlapec nemal problém s kamarátmi vždy minúť. Pretože peňazí nikdy nie je dosť a s jedlom rastie chuť, partia našla cestičku, ako si k nim pomôcť. Z povaly skladu zberných surovín kradli kože, ktoré potom dedkovi znova predávali. Keď sa na to prišlo, vyschli naraz všetky zdroje a rodičia ho prestali sponzorovať. Zrazu okúsil biedu, jeho postavenie v partii stratilo svoju silu. Bez peňazí bol nikto.
Vtedy si spomenul na svoju babičku. Vlastne ani nie tak na ňu ako na jej dôchodok, ktorý si odkladala do zásuvky v kuchyni. Aby znovu zažiaril, sľúbil kamarátom, že zoženie peniaze. Vymyslel plán a vyzbrojil sa. Nedokázal nabrať odvahu, pretože babička bola naňho príliš dobrá. Pohostila ho a dokonca mu dala aj nejaké peniaze. No chalani z partie ho vysmiali. A tak sa za ňou vybral druhý raz a celý proces sa opakoval. Babička ho znova zahrnula láskou – a on zasa stratil guráž. Hneval sa sám na seba a obavy z ďalšieho výsmechu ho dohnali k činu. Keď ho už vyprevádzala a otvárala mu dvere, z rukávu vytiahol osličku a zozadu ju tak silno udrel po hlave, že sa zlomila a jedna časť preletela pootvorenými dverami na chodbu, kde rozbila okno. Babička spadla na zem a hlavu jej zaliala krv. Vtiahol ju dnu a rýchlo siahol do zásuvky… Potom zabuchol dvere a ušiel. Ostatných nájomníkov vyľakal zvuk rinčiaceho skla. Vybehli na chodbu, kde nastal všeobecný zmätok a ktosi pohotovo zavolal políciu. Nášmu chlapcovi až teraz došlo, čo vlastne urobil. Hrôza, ktorá naňho doľahla, mu nedovolila utiecť.

Pane Ježišu, aj dnes chcem u Teba hľadať pokoj pre svoju dušu. Ukáž mi znovu svoju lásku, aby som Tvoje jarmo niesol nie z povinnosti, ale pretože ma máš rád a ja mám rád Teba.

Jiří Veselý