Ježiš mu povedal: Ja som cesta, pravda i život. (Ján 14,6)

Nebojte sa, nie je to chyba ani opakovanie, ale téma cesty (hé hodos) je taká bohatá, že by som v nej chcela ešte dnes pokračovať a nadviazať na včerajšie zamyslenie. Z hľadiska širšieho kontextu je zaujímavé vedieť, že prví kresťania boli nazvaní nasledovníkmi tejto cesty (tés hodú). Môžeme sa o tom dočítať napríklad v Sk 9,2 a 19,23. Téma hľadania cesty a zmyslu života je blízka aj dnešnému postmodernému sekulárnemu človeku. Tento motív poznajú aj iné vyznania. Napríklad v taoizme znamená „tao“ cesta. Hinduizmus je síce veľmi široký smer, ale všeobecne sa dá povedať, že je cestou služby a povinnosti, ktorá vedie k oslobodeniu a spáse od stáleho kolobehu života a smrti. Téma Ježiša Krista ako cesty nás preto zbližuje a môže byť východiskovým bodom v diskusii s ľuďmi, ktorí nie sú ukotvení v kresťanstve, s neveriacimi alebo inovercami. Ježišova odpoveď Tomášovi má teda v sebe silný misijný potenciál.
Je dobré uvedomiť si, že už prvé videnie v tom čase len sedemnásťročnej Ellen Harmonovej, neskôr Whiteovej, v decembri 1844, bolo o Božom ľude, ktorý je na ceste vedúcej do nebeského mesta.
Opäť cesta, po ktorej máme ísť a nezísť z nej. Toto putovanie nie je statické, ale dynamické. Najväčšou cnosťou teda nie je zostať stále rovnaký na jednom mieste, ale ísť s Bohom. Naša životná cesta nemusí byť ľahká ani priamočiara, ale svoj začiatok a cieľ má v Bohu. Ten chce, nielen od nás ako jednotlivcov, ale aj od cirkvi ako celku, aby sme rástli v poznaní a nasledovaní, aby sme mali víziu a šli.

Pane Ježišu, pomôž nám, aby každý náš ďalší deň bol cestou, ktorá má svoj začiatok v Tebe. Veď nás dnes po ceste, ktorá sa nekončí v hrobe, ale v Tvojom nebeskom kráľovstve.

Hanka Machová