Tomáš mu povedal: Pane, nevieme, kam ideš. Ako môžeme poznať cestu? Ježiš mu povedal: Ja som cesta, pravda i život. Nik nepríde k Otcovi, ak nejde cezo mňa. (Ján 14,5.6)

Tomáš sa pýta a Ježiš mu odpovedá. Opisuje cestu (grécky hé hodos), o ktorej hovorí a po ktorej bude musieť ísť. Slovo cesta sa v Jánovom evanjeliu vyskytuje už len raz: „Ja som hlas volajúceho na púšti: Vyrovnajte Pánovu cestu, ako povedal prorok Izaiáš.“ (Ján 1,23) Ján Krstiteľ hovorí, že on je len ten, kto má cestu pripraviť, nie cestou samotnou. Nadväzuje na starozákonný výrok proroka Izaiáša, ktorý jeho poslucháči dobre poznali. „Hlas volá: Na púšti pripravte cestu Hospodinovi, v stepi urovnajte chodník nášmu Bohu!“ (Iz 40,3) Tak je vytvorená kontinuita s posolstvom Starej zmluvy. Text Ján 1,23 je akýmsi premostením medzi starozákonným a novozákonným pozvaním Božieho ľudu pripraviť sa a nasledovať cestu zosobnenú Ježišom Kristom. (Ján 14,6)
Ísť touto cestou a nezísť z nej. Raz pred rokmi som sa na jeseň vracala s mojimi ešte vtedy malými deťmi z prechádzky. Postupne sa stmievalo, až nastala úplná tma. Bolo to vo valašskom regióne. Na Trojičné námestie sme došli autobusom, ale ďalej sme už museli ísť peši asi tri kilometre. Cestu som dobre poznala, ale len za svetla, nie potme. Keďže mobily ešte vtedy neboli, nemohli sme zavolať ani si posvietiť. Preto sme sa chytili za ruky a šli. Cesta viedla prevažne cez les, pričom na jednom mieste bolo treba odbočiť a nezísť niekde inde. Podarilo sa. Keď sme v diaľke uvideli svetielko označujúce cieľ našej cesty, boli sme zachránení.
Prajem nám všetkým, aby sme nezišli z cesty života, ktorou je Pán Ježiš. Šťastnú cestu!

Náš Pane Ježišu, Ty vieš, ako sa niekedy trmácame na našich životných cestičkách, ako niekedy tápame v tme a sme bezradní. Prosíme Ťa, pomôž nám, aby sme neopustili, neminuli a nezišli z tej hlavnej životnej cesty, ktorou si Ty, a došli až do cieľa – nebeského domova.

Hanka Machová