Hľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou. (Zj 3,20)

Máte radi návštevy? Radi k sebe pozývate ľudí, aby ste s nimi mohli stráviť nejaký čas?
A čo nepozvaní hostia? Čo keď prídu v nevhodnú chvíľu a vy o nich nestojíte? Možno záleží na tom, prečo prichádzajú. Raz som sa v rozhovore so susedmi dozvedel: „Chodia k nám svedkyne a nemáme srdce vyhodiť ich…“ Potom dodali: „… a neboj sa, svedkyne stále nesmú vojsť až dnu.“
Aj Ježiš prichádza ako nepozvaný hosť. Nejde mu o pompéznu, vopred ohlásenú a diplomaticky ladenú návštevu. Nečaká, kým nám to padne vhod. Je pravda, že nikdy nevylamuje dvere ani nás nenúti ich otvoriť. Nestrká nohu do dverí. Prichádza tak, aby sme sa mohli rozhodnúť, či mu otvoríme. Nevtrhne dnu ako policajné komando ani nás nenecháva napospas našim vlastným náladám. Vytrvalo klope a dúfa, že ho začujeme a otvoríme mu. Inokedy naliehavo búcha a verí, že to prenikne do nášho hektického a hlučného života.
Ježiš je hosť, ktorý môže radikálne zmeniť náš život k lepšiemu. Má nám čo ponúknuť! Ako na iných hostí, tak aj na Ježiša si potrebujeme nájsť čas. Ježiš môže prísť aj ako nepoznaný a nežiaduci hosť, ktorý potrebuje našu pomoc.
Rozhodnutie je na každom z nás. Nebeský Hosť sa nevnucuje a nikoho nenúti. Prijmeš ho?

Drahý Ježišu, asi si niekedy praješ vylomiť dvere, aby si nás zachránil a zabránil tomu, čo sa deje v našom srdci, aby si nás mohol chrániť pred našimi nerozumnými nápadmi. To, že napriek tomu stojíš predo dvermi, svedčí o Tvojom rešpekte a láske voči nám. Nikoho nenútiš, aby ťa počul, otvoril dvere a miloval ťa. Práve počujem, ako klopeš…

Petr Činčala