Bez viery však nie je možné zapáčiť sa Bohu. Veď kto pristupuje k Bohu, musí veriť, že Boh je a že odmeňuje tých, čo ho hľadajú. (Žid 11,6)

Moji rodičia neboli veriaci. V škole sa vtedy mohlo vyučovať jedine teóriou, že všetko okolo nás vzniklo vývojom. Stále som však nevedela pochopiť, ako môže niečo živé samo vzniknúť z čohokoľvek neživého.
Pani (vtedy súdružka) učiteľka, ktorá nás učila prírodopis, raz úplne s istotou povedala: „Boh neexistuje.“ V hlave mi začali víriť otázky:
„Ako si môže byť taká istá, že Boh nie je? Aký má zmysel, že žijeme, niekedy sa trápime, inokedy sme veselí, niečo budujeme, o niečo sa snažíme a potom… zomrieme? Prečo som sa narodila práve ja? Kto som, kam sa uberám? Smeruje všetko len k smrti? A čo mám urobiť, kým sa skončí môj život? Riadi to niekto či niečo – alebo mám všetko vo svojich rukách?“
Na tieto otázky som si nedokázala odpovedať. Vtedy som nepoznala nikoho, kto by mi pomohol nájsť odpovede. Boli to veľmi neodbytné otázky a často mi prichádzali na myseľ. Časom všetky vyústili do jednej jedinej: „Existuje Boh?“ Táto otázka sa často „dožadovala mojej pozornosti“. Hľadala som nejaký logický argument, ktorý by mi pomohol odpovedať, či Boh je, alebo nie je. Zápas v mojej hlave sa však vždy skončil remízou. No naďalej bola táto otázka dotieravá a odpoveď znela vždy rovnako: „Neviem“.
Prešlo niekoľko rokov. Už som nebola školopovinné dieťa, ale čerstvo plnoletá. V tom čase, podobne ako náš štát, ktorý sa práve vymanil z totalitného režimu, som stála pred rozhodnutím, ako ďalej. Počas všednej cesty ulicami mesta sa v mojej hlave opäť vynoril starý spor. Podvedome som očakávala nerozhodný výsledok, no namiesto toho mi mysľou prebehla myšlienka, ktorá v žiadnom prípade nebola moja:
„Boh existuje.“ To ma tak zaskočilo, že som sa na prázdnej ulici zastavila. Začala som sa obzerať okolo seba, aby som našla toho, kto mi zvestoval túto informáciu. Napriek tomu, že som nikoho nevidela, zaplavil ma pocit šťastia a úľavy. Stála som tam a nechala v sebe doznieť úžasnú správu o Božej existencii a všetky emócie s ňou spojené.
Od tej chvíle až doteraz, nech sa v mojom živote stalo čokoľvek, pre mňa „Boh je“. Samozrejme, že som nezostala pri tejto informácii a vydala som sa cestou za Ním. Keď sa pozerám späť, žasnem nad láskavým, citlivým a trpezlivým Božím vedením môjho života, najmä v období, keď som o Jeho existencii nemala ani tušenie.

Bože, Ty si odpoveď na všetky dôležité otázky môjho života. Stále je toho veľa, čo neviem. Je veľa otázok, na ktoré nepoznám odpoveď. Jedno však viem. Ty si. Buď aj dnes stredom môjho života.

Karla Škutová