Hľa, teraz je príhodný čas, hľa, teraz je deň spásy! (2Kor 6,2)

„Je život vážne taký krehký? Za jednu sekundu sa môže skončiť a človek naveky prestane existovať? Keď zomriem, budem blízkym chýbať? Zabudnú na mňa?“
Tieto a ďalšie otázky mi nedali spať dlhé roky po tom, čo som zavrhol možnosť Božej existencie. Svet, ktorý vidíme, som vnímal ako jedinú skutočnú realitu. Život na tejto zemi je ťažký, ale táto tiaž bola iná. Dodnes si pamätám, aké pominuteľné mi pripadalo všetko okolo mňa. Pokoj a šťastie, ktoré sa tu hľadajú veľmi ťažko, sa môžu skončiť za jediný okamih.
Spomínam si, ako som závidel svojej veriacej mame jej nebeský pokoj. Hovoril som si, že aj keby to celé s Bohom nebola pravda, ten jej pokoj a nádej, ktorými oplýva, by som chcel mať tiež. Takmer mi bolo ľúto, že ja „viem“, ako to je. Bál som sa, že jedného dňa sa pozriem do zrkadla a uvidím starého muža, ktorého čaká len staroba a smrť.
Takéto úvahy ma k Bohu nepriviedli. Priviedli ma len k uvedomeniu si toho, že život bez Boha je veľmi krehký, pominuteľný a vlastne ani nemá veľký význam. Uplynul nejaký čas a ja som sa ocitol na dne. Práve vtedy som bol najviac otvorený Bohu, o existencii ktorého som tak veľmi pochyboval. Keď som pochopil, že bez neho šťastie nenájdem a že pri každom ďalšom pokuse som stále prázdnejší, zrazu sa to stalo. Stretol som sa s Ním. Nie prostredníctvom nejakých nadprirodzených špeciálnych efektov, ale vďaka Biblii a tým, ktorí mi Boha predstavovali.
Odvtedy som ho už veľakrát sklamal. Viete, čo je na Bohu úžasné? Vždy, keď od neho utečieme, čaká nás s láskou a otvorenou náručou ako otec márnotratného syna. Som presvedčený, že viac než naše zlyhania Boha trápi to, že s ním nechceme rozoberať, čo sa stalo. Ak si už urobil čokoľvek, neutekaj od Boha. Utekaj k Nemu. Nájdeš tam otvorenú náruč, súcit, pochopenie a nekonečnú lásku.

Môj nebeský Otec, ďakujem Ti, že aj dnes máš pre mňa otvorenú náruč. Teším sa, že večer, keď sa vrátim domov, spolu preberieme všetko, čo som pod Tvojou ochranou prežil.

Jakub Dostál