Odpovedal mu Šimon Peter: Pane, ku komu by sme šli? (Ján 6,68)

Poctivá odpoveď na otázku „Prečo verím v Boha?“ je jednoduchá. Nemôžem neveriť. Verte mi, že v mojom živote sú chvíle, keď by som radšej neveril. Ako človek, ktorý vyrastal v nenáboženskej rodine a silnej sekulárnej spoločnosti, viem, že môj život by bol v mnohých oblastiach ľahší, keby som neveril. Viem, že by som si pre to dokázal vytvoriť celý rad solídnych racionálnych argumentov. Často túžim splynúť s davom. Túžim nebyť terčom udivených pohľadov a zamračených obočí, keď poviem, že patrím k Cirkvi adventistov siedmeho dňa. Ale nejde to, už niet cesty späť. Môj život zmenilo stretnutie s niekým, koho som nehľadal. Teraz už nemôžem ísť k nikomu inému.
Často mávam pocit, že moja viera vôbec nie je silná. Poznám mnohých kresťanov, ktorých zďaleka netrápi toľko pochybností ako mňa. Aj v krajných situáciách sa dokážu absolútne spoľahnúť na Božiu prozreteľnosť. Zdá sa mi, že keď ja zomieram od strachu, oni sú úplne pokojní a vyrovnaní. Je to práve naopak. Introspektívny pohľad ma privádza do úžasu, ako moja viera dokáže prechádzať ohnivým potokom neistoty a stále sa držať zubami-nechtami. Je nezdolná, pretože je zakotvená mimo mňa.
Ako kresťanský elév (začiatočník) som si myslel, že moja „viera hľadá porozumenie“. Po dvadsiatich rokoch od svojho krstu si čím ďalej, tým viac vážim iný teologický náhľad na vieru. „Credo quia absurdum est.“ (Verím, pretože je to absurdné.) Tak znie parafráza slávneho Tertuliánovho výroku. Teológia musela neraz siahnuť po iracionálnych prostriedkoch, keď sa snažila opísať stretnutie s transcendentálnou bytosťou, ktorú nazývame Boh, Otec všemohúci. Vôbec ma to nepopudzuje, pretože moja skúsenosť s vlastnou vierou skrýva výrazný „element bláznovstva“.

Bože, ďakujem Ti, že pohľad späť mi dáva silu pozerať sa aj dnes dopredu. Ďakujem Ti, že posilňuješ moju vieru, keď prichádzajú pochybnosti.

Michal Balcar