No Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešni. (Rim 5,8)

Prvé slová Apoštolského vyznania viery „Verím v Boha“ chápem osobne: Verím, teda mu dôverujem. Prichádzam k nemu ako k bytosti, s ktorou mám blízky vzťah. Myslím si totiž, že jadrom kresťanstva je vzťah. Byť kresťanom neznamená prijímať kresťanský obraz sveta, dodržiavať kresťanskú morálku, zúčastňovať sa na kresťanských rituáloch ani si osvojiť tento životný štýl. To všetko je len dôsledkom toho, že verím v Boha. Zrejme preto boli Ježišovi nasledovníci najprv nazvaní „veriaci“, a až potom „kresťania“.
Pekne to znázorňuje vzťah, ktorý môžeme prirovnať k povrazu – má dva konce. Dôležitejšie než to, že ja verím v Boha, je to, že Boh verí vo mňa. Verí, že sa môžem zmeniť, a to nielen na základe pravidiel a zákonov alebo v dôsledku hrozieb a trestov, ale najmä vďaka láskyplnému, otvorenému a obetavému konaniu.
Cez Ježiša Nazaretského nám Boh ponúkol k dispozícii samého seba. Vo svojej viere v človeka zašiel do krajnosti a obetoval svojho Syna aj kvôli mne. Verí, že práve tento prejav lásky spôsobí vo mne zmenu. Svojou vierou v Boha reagujem na ťah povrazu, ktorý sa vierou vo mne zachvieva odkiaľsi z druhej strany. Na jeho koniec síce nedovidím, ale cítim jeho záchvevy.
Ak žijem v ovzduší Božej dôvery, môžem opustiť svoju rolu, vzdať sa sebaobranných reakcií a prichádzať k ľuďom s nádejou. Nie azda preto, že sú skvelí, ale preto, že Boh im verí rovnako ako mne. Verí nám napriek tomu, že sme stále hriešni.

Verím v Teba, Pane Bože, len preto, že Ty veríš mne a že si svoju dôveru vo mňa presvedčivo dokázal dávno predtým, než som k Tebe vzhliadol. Chcel by som, aby ma Tvoja viera vo mňa premieňala. Dať sa Tvojou vierou vo mňa premieňať. Prial by som si, aby som dokázal byť rovnako ústretový k tým, s ktorými sa stretávam.

Zdeněk Vojtíšek