Rýchlo odišli od hrobu a so strachom i s veľkou radosťou to bežali oznámiť jeho učeníkom. Vtom sa Ježiš stretol s nimi a povedal: Buďte pozdravené! Ony pristúpili, objali mu nohy a klaňali sa mu. Vtedy im Ježiš povedal: Nebojte sa! Choďte, oznámte mojim bratom, aby išli do Galiley. Tam ma uvidia! Mat 28,8-10

Obe Márie uverili, že Ježiš vstal z mŕtvych. Videli prázdny hrob. Rozprávali sa s anjelom, ktorého za nimi poslal Ježiš. Boli vystrašené. S anjelom sa predsa človek nestretáva každý deň. Ale ponáhľali sa podeliť o túto radostnú novinu s ostatnými.
„Rýchlo odišli od hrobu a so strachom i s veľkou radosťou to bežali oznámiť jeho učeníkom. Vtom sa Ježiš stretol s nimi a povedal: Buďte pozdravené! Ony pristúpili, objali mu nohy a klaňali sa mu. Vtedy im Ježiš povedal: Nebojte sa! Choďte, oznámte mojim bratom, aby išli do Galiley. Tam ma uvidia!“ (Mat 28,8-10) Ženy sa ponáhľajú s odkazom ku učeníkom, ktorí sa skrývajú v jednom z jeruzalemských domov. Toto stretnutie Ján opisuje takto: „Keď to povedala, obrátila sa a videla tam stáť Ježiša; ale nevedela, že je to Ježiš. Ježiš sa jej opýtal: Žena, čo plačeš? Koho hľadáš? Ona sa nazdávala, že je to záhradník, a povedala mu: Pane, ak si ho ty odniesol, povedz, kam si ho položil, a ja si ho vezmem. Ježiš ju oslovil: Mária! Ona sa obrátila a povedala mu po hebrejsky: Rabbúni!, čo znamená: Učiteľ! Ježiš jej povedal: Nedrž ma zato, že som ešte nevystúpil k Otcovi, ale choď k mojim bratom a povedz im: Vystupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a k vášmu Bohu. Mária Magdaléna šla a oznámila učeníkom: Videla som Pána!, a že tieto veci jej on povedal.“ (Ján 20,14-18) Pozrime sa ešte na Markov opis: „Keď v prvý deň po sobote včasráno vstal, zjavil sa najprv Márii Magdaléne, z ktorej kedysi vyhnal sedem zlých duchov. Ona to bežala oznámiť tým, čo bývali s ním, ktorí teraz trúchlili a plakali. Keď počuli, že žije a že ho videla, neuverili.“ (Mar 16,9-11) Ježišova smrť priniesla veľa sĺz. Na tomto rozprávaní je však niečo zaujímavé. Ženy plačú väčšinou dlhšie než muži. V tomto prípade to neplatí. Keď sa ženy stretli s anjelom, ktorý im ukázal prázdny hrob, „s veľkou radosťou to bežali oznámiť jeho učeníkom“. Ženy uverili, že ich Pán žije. Slzy vystriedala radosť.
S učeníkmi je to inak. Mária im porozprávala, čo zažila. „Keď počuli, že Ježiš žije a že ho videla, neuverili.“ Učeníci Márii neveria a plačú ďalej. Keby mali rovnakú vieru, akú preukázali ženy pri Ježišovom hrobe, mohli sa radovať. Takto si zbytočne predlžujú zármutok.
Ženy prežili naplnenie starého proroctva: „Navždy pohltí smrť a Pán, Hospodin, zotrie slzu z každej tváre, odstráni potupu svojho ľudu z celej zeme, lebo Hospodin prehovoril. V ten deň sa povie: Hľa, on je náš Boh, v neho sme dúfali, on nás spasí! On je Hospodin, v neho sme dúfali, jasajme a radujme sa z jeho spásy!“ (Iz 25,8) To, čo prežili ženy pri hrobe, budú prežívať kresťania pri Kristovom návrate. Boh sľubuje, že im zotrie slzy z očí.

Pane, ako si zotrel slzy Márii, utieraš ich aj nám. Teším sa na chvíľu, keď sa vrátiš na našu zem a utrieš mi aj tú poslednú slzu.