Po sobote, keď sa brieždilo na prvý deň týždňa, prišla Mária Magdaléna a iná Mária pozrieť hrob. A hľa, nastalo veľké zemetrasenie, lebo Pánov anjel zostúpil z neba. Prišiel, odvalil kameň a posadil sa naň. Jeho vzhľad bol ako blesk a jeho rúcho biele ako sneh. Strážcovia sa pred ním triasli od strachu. Ostali ako mŕtvi. Ale anjel sa prihovoril ženám: Vy sa nebojte! Viem totiž, že hľadáte Ježiša, ktorý bol ukrižovaný. Niet ho tu, lebo bol vzkriesený, ako povedal. Poďte, pozrite si miesto, kde ležal. A rýchlo choďte povedať jeho učeníkom, že bol vzkriesený z mŕtvych a predchádza vás do Galiley. Tam ho uvidíte. Hľa, povedal som vám! Mat 28,1-7

Zatiaľ čo farizeji s veľkňazmi horlivo vybavujú u Piláta svoje záležitosti a prestupujú tak Boží zákon, iná skupina ľudí podľa prikázania odpočíva. Ich myseľ aj srdce trápia spomienky na včerajšiu Majstrovu smrť. Majú problém sústrediť sa na obsah bohoslužby. Aj tak však rešpektujú rady Písma.
Túto skupinu tvoria jednoduché ženy. Na rozdiel od učeníkov sa netrápia tým, že by ich niekto mohol spájať s Ježišom. Nehanbili sa za svoj vzťah k nemu, keď žil. Prečo by sa mali hanbiť teraz, keď je mŕtvy? Dve Márie sa prvý deň po sobote vydávajú k hrobu svojho Pána. Vonné masti nakúpili ešte v piatok večer. Teraz chcú pomazať Ježišovo telo.
„Po sobote, keď sa brieždilo na prvý deň týždňa, prišla Mária Magdaléna a iná Mária pozrieť hrob. A hľa, nastalo veľké zemetrasenie, lebo Pánov anjel zostúpil z neba. Prišiel, odvalil kameň a posadil sa naň. Jeho vzhľad bol ako blesk a jeho rúcho biele ako sneh. Strážcovia sa pred ním triasli od strachu. Ostali ako mŕtvi. Ale anjel sa prihovoril ženám: Vy sa nebojte! Viem totiž, že hľadáte Ježiša, ktorý bol ukrižovaný. Niet ho tu, lebo bol vzkriesený, ako povedal. Poďte, pozrite si miesto, kde ležal. A rýchlo choďte povedať jeho učeníkom, že bol vzkriesený z mŕtvych a predchádza vás do Galiley. Tam ho uvidíte. Hľa, povedal som vám!“ (Mat 28,1-7) Obe ženy boli v piatok pri tom, keď niekoľko silných mužov privalilo k vchodu do Ježišovho hrobu obrovský kameň. Keď v nedeľu ráno kráčajú k hrobu, uvedomujú si, že ak bude kameň na svojom mieste, nemajú šancu dostať sa do hrobu. Podľa Marka si v tej chvíli kladú otázku: „Kto nám odvalí kameň od vchodu do hrobu?“ (Mar 16,3) Viete, čo obdivujem na týchto ženách? Vieru, s akou pokračovali v ceste. Ja by som sa na ich mieste vrátil domov. Načo ísť ďalej? Sám ten kameň predsa neodvalím.
Pri čítaní tohto textu som premýšľal o tom, že Ježiš nepotreboval odvaliť kameň. Podľa Jána totiž vedel prejsť aj cez zatvorené dvere. „V ten istý prvý deň týždňa večer, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi za zavretými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: Pokoj vám!“ Rovnaká situácia sa odohrala o týždeň neskôr. „Po ôsmich dňoch boli učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Hoci dvere boli zatvorené, Ježiš prišiel, postavil sa do stredu a povedal: Pokoj vám!“ (Ján 20,26) Anjel odvalil kameň kvôli týmto dvom ženám. Prázdny hrob bol totiž pre nich tou najlepšou správou. Matúš píše, že „rýchlo odišli od hrobu a so strachom i s veľkou radosťou to bežali oznámiť jeho učeníkom“. (Mat 28,8) Ženy, ktoré šli k hrobu, nevedeli, ako sa dostanú dnu. Napriek tomu pokračovali v ceste. Verili, že Boh má riešenie. To je niečo, čo na nich obdivujem. Boh odmenil ich dôveru. Ako prvé sa stretli so vzkrieseným Mesiášom. Toto stretnutie ukončilo ich smútok. Na tvárach sa im znova objavil radostný úsmev. Kameň ich zármutku bol odvalený.

Pane, chcel by som mať takú vieru, ako tieto ženy. Pomôž mi, aby som sa nevzdával len preto, že neviem, kto odvalí ten môj kameň, ktorý mi bráni v ceste za Tebou.