Veľkňazi vzali peniaze a povedali: Neslobodno ich dať do chrámovej pokladnice, lebo je to cena za krv. Po porade kúpili za ne hrnčiarovo pole na pochovávanie cudzincov. Preto sa to pole až dodnes volá Pole krvi. Vtedy sa splnilo to, čo povedal prorok Jeremiáš: Vzali tridsať strieborných, cenu toho, ktorého takto ocenili synovia Izraela, a dali ich za hrnčiarovo pole, ako mi prikázal Pán. Mat 27,6-10

Pri čítaní záverečných udalostí Ježišovho pozemského života by nám mohlo uniknúť konanie tých, ktorí mali evidentný záujem odstrániť Mesiáša. Ich osobné záujmy im bránili držať sa zákonov, na ktoré sa tak radi odvolávali pri odsudzovaní iných.
Včera sme týchto duchovných vodcov opustili vo chvíli, keď im Judáš hodil k nohám tridsať strieborných, ktoré od nich dostal za to, že im vydá Ježiša.
„Veľkňazi vzali peniaze a povedali: Neslobodno ich dať do chrámovej pokladnice, lebo je to cena za krv. Po porade kúpili za ne hrnčiarovo pole na pochovávanie cudzincov. Preto sa to pole až dodnes volá Pole krvi. Vtedy sa splnilo to, čo povedal prorok Jeremiáš: Vzali tridsať strieborných, cenu toho, ktorého takto ocenili synovia Izraela, a dali ich za hrnčiarovo pole, ako mi prikázal Pán.“ (Mat 27,6-10) V texte sú dve nepresnosti. Proroctvo, ktoré je pripisované Jeremiášovi, tento prorok nenapísal. Bol to Zachariáš, kto napísal veľmi podobné proroctvo. „Povedal som im: Ak uznáte za dobré, dajte mi moju mzdu, ak nie, nechajte tak! Odvážili mi teda mzdu: tridsať strieborných. Hospodin mi povedal: Hoď ju do pokladnice! — tú cennú mzdu, ktorou ma ocenili. Vzal som teda tridsať strieborných a hodil som ich do pokladnice v Hospodinovom dome.“ (Zach 11,12.13) Jeremiáš sa v proroctvách niekoľkokrát zmieňuje o hrnčiarovi. Matúš, ako bývalý colník, nie je odborník na texty starých prorokov. Je preto pochopiteľné, že sa mohol zmýliť.
Tou druhou nepresnosťou je tvrdenie veľkňazov, že peniaze, ktoré sú „odmenou za krv“, nemôžu vziať do chrámovej pokladnice. V Starej zmluve o tom nikde nečítame. Jediná mzda, ktorá nesmela byť prijatá do chrámu, bola odmena, ktorú dostávali muži a ženy za prostitúciu.
(5Moj 23,19) Zdá sa, že veľkňazi sa odvolávajú na tradíciu.
To je zvláštne. Izraelskí duchovní nemajú problém prestúpiť šieste prikázanie. Pokojne zaplatia zradcovi aj falošným svedkom, len aby sa zbavili Ježiša. V tej chvíli im nevadí, že konajú v rozpore s „ústavou“ svojho národa, pretože Desatoro tvorí právny základ židovskej spoločnosti.
Tí istí ľudia však majú problém prijať späť peniaze od človeka, ktorému zaplatili za zradu. Pritom to nie je Judáš, kto Ježiša odsúdil na smrť. Ten ich k nemu len doviedol. Bola to veľrada vo veľkňazovom paláci, ktorá vyniesla ortieľ nad Ježišom. Tradícia je pre členov veľrady dôležitejšia a posvätnejšia ako slovo samotného Boha.
Ako sme na tom my dnes? Ako som na tom ja sám? Pán Ježiš zhrnul celý zákon do jedného slova – láska. „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, celej svojej duše, celej svojej sily a z celej svojej mysle, a svojho blížneho ako seba samého!“ (Luk 10,27) Skôr ako sa začnem pohoršovať nad skazenosťou veľkňazov, mal by som chvíľu premýšľať o sebe. Zažil som diskusie, v ktorých som obhajoval „tradície“ tak vehementne, že som v tej chvíli miloval viac svoj postoj ako oponenta.

Pane, pomôž mi, aby moje osobné záujmy neovplyvňovali môj vzťah k Tvojmu zákonu. Uč ma milovať aj tých, ktorí so mnou nesúhlasia.