Ak ťa neposlúchne, vezmi so sebou ešte jedného alebo dvoch, aby každá výpoveď bola založená na svedectve dvoch alebo troch svedkov. Mat 18,16

Zlo, ktoré pramení z hriechu, má dosiaľ na svete svoje miesto. Nedivme sa, že naša dobre mienená snaha pomôcť človeku, ktorý je v problémoch, niekedy nedopadne podľa našich predstáv.
„Ak by ani ich neposlúchol, povedz to cirkvi. Ak by neposlúchol ani cirkev, nech ti je ako pohan alebo mýtnik.“ (Mat 18,16) Táto Ježišova rada nám možno robí ťažkosti. Upozorniť cirkev na niekoho, kto má problém, nie je vôbec príjemné.
„Nie som predsa bonzák,“ odpovedal mi pred rokmi jeden chlapec. Jeho otec, ktorý na verejnosti vystupoval ako zásadový kresťan, doma roky týral svoju manželku. Nakoniec skončila v psychiatrickej liečebni. Je upozornenie na hriech iného človeka udanie? Ježiš hovorí, že niekedy neexistuje iná možnosť. Najprv sa máme snažiť pomôcť osobne. Keď neuspejeme, máme zavolať jedného alebo dvoch ďalších svedkov. Ak ani to nepomôže, je potrebné s problémom oboznámiť cirkev.
Podľa Ježiša ani cirkev nemusí uspieť. Ak je odmietanie pozvania na pokánie dlhodobé, máme sa s takým človekom rozlúčiť. Prestáva byť súčasťou duchovnej rodiny. To nie je pomsta, ale posledný pokus o záchranu. Existujú totiž ľudia, ktorí – kým sú súčasťou cirkvi – majú pocit, že nech urobia čokoľvek, skončia v nebi. Ak sú zrazu postavení mimo cirkev, pochopia, že nie je všetko v poriadku a že by mali začať hľadať pomoc u Boha.
Vynára sa však otázka, ako by sme sa mali k takýmto ľuďom správať. Ježiš hovorí: „…nech ti je ako pohan alebo mýtnik…“ Čo to znamená? Máme to chápať podobne ako členovia istej náboženskej spoločnosti, ktorí majú zakázané svojich bývalých duchovných súrodencov aj pozdraviť? Je pravda, že v Starej zmluve sú texty, ktoré viedli Židov k tomu, aby sa stránili pohanov. Ale Ježiš to nerobil. Dokonca sa občas nechal pozvať na hostinu k colníkom. Prečo? Mal chuť na nejaké dobré jedlo? Alebo sa tešil na vynikajúce pitie? Sám o sebe vyhlásil: „Lebo Syn človeka prišiel hľadať a spasiť, čo zahynulo.“ (Luk 19,10) Ježiš pozýval do svojho kráľovstva aj pohanov a colníkov. Celkom otvorene s nimi hovoril o tom, že sa musia zmeniť. Nenavádza nás na to, aby sme svojich bývalých duchovných súrodencov ignorovali, akoby neexistovali. Naopak, majú sa pre nás znova stať stratenými ovečkami, pre záchranu ktorých je potrebné urobiť všetko, čo s Božou pomocou dokážeme.
Lúčenie je vždy smutné. Keď musíme niekoho vylúčiť z cirkevného spoločenstva, bolí to. Na rozdiel od Božieho záverečného súdu, toto lúčenie však nemusí byť konečné. Každý, s kým sa lúčime, by od nás mal počuť, že ak Bohu vyzná svoje hriechy a bude prosiť o silu na zmenu, môže sa kedykoľvek vrátiť. Ak prijme znova Ježiša ako svojho Obhajcu, obstojí pred cirkvou a jedného dňa aj pred Božím súdom.

Pane, Ty vieš, aké ťažké je lúčenie. Vieš, ako nás to bolí, keď sa musíme s niekým rozlúčiť. Prosíme, daj nám múdrosť, aby sme vedeli, kedy je pre hriešnika nutné ísť práve touto cestou.