Vtedy prišli k Ježišovi farizeji a zákonníci z Jeruzalema a spýtali sa: Prečo tvoji učeníci prestupujú tradíciu starších? Veď si neumývajú ruky, keď idú jesť chlieb! On im odpovedal: A vy prečo prestupujete Božie prikázanie pre svoju tradíciu? Veď Boh povedal: Cti svojho otca aj matku! A: Kto zlorečí otcovi alebo matke, musí zomrieť. Vy však hovoríte: Človek, ktorý by povedal otcovi alebo matke: To, čo by si mal dostať odo mňa, je dar — ten už vraj nemusí ctiť svojho otca. Takto ste zbavili platnosti Božie slovo pre svoju tradíciu. Pokrytci, dobre o vás prorokoval Izaiáš, keď povedal: Tento ľud ma ctí perami, ale jeho srdce je odo mňa ďaleko. Zbytočne ma však uctievajú, lebo ako náuku podávajú ľudské príkazy. Nato zavolal zástup a povedal im: Počujte a pochopte! Človeka nepoškvrňuje to, čo vchádza do úst, ale čo vychádza z úst, to poškvrňuje človeka. Tu prišli učeníci a povedali mu: Vieš, že sa farizeji pohoršili, keď počuli to slovo? On im odpovedal: Každá rastlina, ktorú nezasadil môj nebeský Otec, bude vykorenená. Nechajte ich! Sú to slepí vodcovia slepých. Ak však slepý vedie slepého, obaja padnú do jamy. Peter mu nato povedal: Vysvetli nám toto podobenstvo! On odpovedal: Či ste ešte aj vy takí nechápaví? Nerozumiete, že všetko, čo vchádza do úst, príde do žalúdka a vylúči sa do stoky? No to, čo vychádza z úst, pochádza zo srdca a poškvrňuje človeka. Zo srdca totiž pochádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, falošné svedectvá a rúhania. To sú veci, ktoré človeka poškvrňujú, ale jesť neumytými rukami človeka nepoškvrňuje. Odtiaľ sa Ježiš pobral do okolia Týru a Sidonu. Tu vyšla istá kanaánska žena z toho kraja a kričala: Zmiluj sa nado mnou, Pane, Syn Dávidov! Moja dcéra je hrozne posadnutá démonom. On jej však neodpovedal ani slovo. Jeho učeníci prišli a prosili ho: Zbav sa jej, lebo kričí za nami. Odpovedal im: Som poslaný iba k ovciam, ktoré sa stratili z domu Izraela. No ona prišla, klaňala sa mu a hovorila: Pane, pomôž mi! On jej však povedal: Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám. No ona povedala: Áno, Pane, veď aj šteňatá sa živia odrobinami, ktoré padajú zo stola ich pánov. Vtedy jej Ježiš povedal: Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako si želáš! A v tú hodinu jej dcéra ozdravela. Keď Ježiš odtiaľ odišiel, prišiel ku Galilejskému moru. Vystúpil na vrch a tam si sadol. Prišli k nemu veľké zástupy, ktoré mali so sebou chromých, mrzákov, slepých, nemých a mnoho iných. Kládli mu ich k nohám a on ich uzdravoval. Ľudia sa čudovali, keď videli, že nemí hovoria, mrzáci sú zdraví, chromí chodia a slepí vidia. A oslavovali Boha Izraela. Ježiš si zavolal učeníkov a povedal im: Ľúto mi je tohto zástupu. Už tri dni zotrvávajú so mnou a nemajú čo jesť. Hladných ich nechcem poslať domov, aby nepoomdlievali po ceste. Učeníci mu odpovedali: Kde vziať tu na pustatine toľko chleba, aby sme nasýtili taký veľký zástup? Ježiš sa spýtal: Koľko chlebov máte? Odpovedali: Sedem a niekoľko rybičiek. Nato rozkázal zástupom posadať si na zem. Vzal tých sedem chlebov aj ryby, vzdal vďaku, lámal a dával učeníkom a učeníci zástupom. Mat 15,1-36

Už druhýkrát dostávajú učeníci tú istú úlohu. V zástupe, ktorý Ježiša obklopuje, je asi 15-tisíc poslucháčov. Učeníci im majú dať jesť. Podobnú situáciu už raz zažili. Vtedy to bol ešte väčší zástup. Učeníci odpovedia Ježišovi rovnako ako prvýkrát: „Pane, to nie sme schopní urobiť!“ Bezradne sa dívajú na svojho Učiteľa. „Ježiš sa spýtal: Koľko chlebov máte? Odpovedali: Sedem a niekoľko rybičiek.“ (Mat 15,34) Čo asi Ježiš čaká od učeníkov, keď im káže dať ľuďom jesť? Musí predsa vedieť, že sami to nezvládnu. Keď to vie, prečo ich opäť privádza do trápnej situácie? Ježiš ich určite nechce strápniť. To nebol jeho štýl vtedy a nie je ani dnes. Tak prečo to robí? Čo tým sleduje? Čo od nich čaká? Keď som o tom premýšľal, spomenul som si na jednu príhodu z detstva. V škole sme dostali domácu úlohu, s ktorou som si nevedel rady. Nakoniec mi s ňou pomohol starší brat Pavol. Keď som po čase zase dostal úlohu, ktorej som nerozumel, znovu som šiel za Pavlom.
Niečo podobné prežili učeníci pri mestečku Betsaida. Aj tam bol veľký zástup hladných ľudí. Ježiš ich dokázal zázračne nasýtiť s ešte menším množstvom jedla, než mali k dispozícii pri tejto príležitosti.
Myslím si, že Ježiš čakal od učeníkov, že po jeho výzve vyjdú medzi ľudí a zistia, koľko chleba a mäsa majú k dispozícii. Potom jedlo prinesú k Ježišovi, aby ho rozmnožil a nasýtil všetkých prítomných. Lenže učeníci v tej chvíli zabudli, kto je ich Majster. Na vzniknutú situáciu sa dívajú očami svojich možností.
Ježiš nás chce naučiť vnímať okolitý svet jeho očami. Vie, že ak sa na svet dívame z pohľadu svojich možností, zmocní sa nás beznádej. Ak však použijeme jeho optiku, uvidíme všetko v iných farbách.
Tento princíp platil aj v prípade dvanástich vyzvedačov, ktorých úlohou bolo prejsť zasľúbenou krajinou a priniesť o nej správy svojmu národu. Keď sa po štyridsiatich dňoch prieskumu vrátili, desiati z nich povedali: „Krajina, ktorú sme preskúmali, je krajina požierajúca svojich obyvateľov. Všetok ľud, čo sme tam videli, má vysoký vzrast. Videli sme tam aj obrov a medzi nimi aj synov Anáka. Pripadali sme si ako kobylky a takí sme sa iste zdali aj im.“ (4Moj 13,32.33) Jozua a Káleb to však videli inak. „Krajina, ktorú sme prešli a preskúmali, je krajina mimoriadne dobrá. Ak nám bude Hospodin priaznivo naklonený, dovedie nás do tej krajiny a dá nám ju. Je to krajina oplývajúca mliekom a medom.“ (4Moj 14,7.8) Títo dvaja vyzvedači sa na problém dívajú z Božej perspektívy. Veria, že táto nádherná krajina bude nakoniec patriť im. Ako jediní zo všetkých dvanástich vyzvedačov sa toho dočkali.
Niečo podobné čaká Ježiš od svojich učeníkov. Chce, aby sa na zástup hladných ľudí dívali jeho očami. Rovnaký postoj očakáva aj od nás, keď stojíme pred – z nášho pohľadu – neriešiteľným problémom.

Pane, je dobré vedieť, že pre Teba nie je nijaký problém neriešiteľný. Máš možnosti, o ktorých nemám ani potuchy. Nauč ma dívať sa na problémy Tvojimi očami.