Len čo vstúpili na loď, vietor utíchol. Tí, čo boli na lodi, klaňali sa mu a hovorili: Naozaj si Boží Syn. Mat 14,32.33

Keď Ježiš s Petrom vstúpili do loďky, ktorá sa zmietala vo vysokých vlnách, stalo sa niečo zvláštne. Víchor, ktorý ešte pred chvíľou besnel nad jazerom, odrazu stíchol. A potom sa to stalo.
„Len čo vstúpili na loď, vietor utíchol. Tí, čo boli na lodi, klaňali sa mu a hovorili: Naozaj si Boží Syn.“ (Mat 14,32.33) Nevieme, kto všetko bol na lodi. Vieme však, že sa všetci začali klaňať Ježišovi ako Božiemu Synovi.
Nebolo to prvýkrát, čo sa Ježišovi niekto klaňal. Ešte bol v jasliach, keď sa mu prišli pokloniť mudrci, ktorých do Betlehema priviedla zvláštna hviezda. Aby sme pochopili, čo v židovskom chápaní znamenalo klaňať sa, musíme sa vrátiť k príbehu, ktorý je zapísaný v 4. kapitole Lukášovho evanjelia. „Potom ho diabol vyviedol na vysoký vrch, ukázal mu v okamihu všetky kráľovstvá sveta a povedal: Tebe dám všetku túto moc a slávu, lebo patrí mne, a dám ju tomu, komu chcem. Ak sa mi teda pokloníš, to všetko bude tvoje. Ježiš mu odpovedal: Je napísané: Pánovi, svojmu Bohu sa budeš klaňať a len jemu budeš slúžiť.“ (Luk 4,5-8) Satan sa snažil odviesť Ježiša od poslania, kvôli ktorému prišiel z neba na našu planétu. V jednom pokušení mu ponúkol celý svet bez toho, aby musel zomrieť. Stačí, že sa mu pokloní.
Prečo Ježiš odmietne túto ponuku? Pretože jedine Boh si zaslúži, aby sme sa mu klaňali. Dokonca ani anjeli nie sú toho hodní. Keď apoštol Ján padol na kolená pred anjelom, ten mu povedal: „Stráň sa toho! Som iba služobník ako ty a tvoji bratia, ktorí majú Ježišovo svedectvo. Bohu sa klaňaj! Ježišovo svedectvo je totiž duch proroctva.“ (Zj 19,10) Z tohto pohľadu je zaujímavý príbeh troch priateľov proroka Daniela. Spolu s ďalšími poddanými kráľa Nebúkadnecara boli vyzvaní, aby sa poklonili zlatej soche, ktorú dal mocný panovník postaviť na poli Dúra. Ale oni odmietli. Preto ich predviedli pred kráľa. Prečítajme si, čo odpovedali kráľovi, ktorý im ponúkol druhú šancu pokloniť sa a zachrániť si život. „Nebúkadnecar, my sa nepotrebujeme pred tebou obhajovať. Ak nás náš Boh, ktorého uctievame, chce zachrániť z ohňom rozpálenej pece a z tvojej moci, kráľ, vyslobodí nás. Ak aj nie, vedz, kráľ, že tvojich bohov si nebudeme uctievať a zlatej soche, ktorú si dal postaviť, nebudeme sa klaňať.“ (Dan 3,16-18) Klaňať sa človeku alebo nejakej soche považoval Žid za taký veľký hriech, že bol ochotný radšej zomrieť. Prečo sa teda učeníci na lodi klaňajú Ježišovi? Čo znamenalo ich zvolanie: „Je to Boží Syn!“ Na základe toho, čo sme čítali, to mohlo znamenať iba jedno. V tej chvíli si uvedomujú, že pred nimi stojí Boh.
Ježiš prijíma túto božskú poctu. Nebráni sa. Je totiž dokonalý človek a súčasne dokonalý Boh. Je to zvláštne spojenie, ktorému síce úplne nerozumiem, ale nemám dôvod mu neveriť. Ježiš je Boh. Boh, ktorý sa stal človekom. Boh, ktorý chce byť mojím priateľom. Úžasná ponuka.

Pane, som rád, že si mocnejší než najmocnejšie živly vo vesmíre. Som rád, že si mojím Bohom. Som rád, že som Ťa poznal a že sa v mojom živote prejavuješ rovnako mocne ako v životoch učeníkov. Si Boží Syn.