Nato hneď prikázal učeníkom nastúpiť na loď a ísť pred ním na druhú stranu, kým nerozpustí zástupy. Mat 14,22

Z piatich chlebov a dvoch malých rýb nasýtil Ježiš veľký zástup poslucháčov. Len mužov v ňom bolo okolo päť tisíc. Potom už na nič nečakal. Túžil prežiť chvíľu v pokoji. Túžil sa rozprávať so svojím nebeským Otcom. Chcel ešte chvíľu spomínať na Jána Krstiteľa, o ktorého tragickej smrti sa pred pár hodinami dozvedel.
Ďalšie udalosti uvádza Matúš nasledujúcou myšlienkou: „Nato hneď prikázal učeníkom nastúpiť na loď a ísť pred ním na druhú stranu, kým nerozpustí zástupy.“ (Mat 14,22) Učeníci ho poslúchnu. Vojdú do lode a odplávajú. Nepýtajú sa, ako sa tam dostane ich Majster. Veria, že čoskoro príde za nimi a bude pokračovať vo svojej činnosti.
Prečo má Ježiš tak naponáhlo? Prečo posiela učeníkov na more? Čo sa majú ešte naučiť? Prečo ich nenechal aspoň trocha si vychutnať pocit výnimočnosti a slávy? Je mnoho otázok, ktoré sa mi v súvislosti s týmto príbehom vynárajú v mysli.
Spomínam si, ako sme s kamarátmi zo základnej školy vyhrali vedomostnú súťaž. Prebiehala na pódiu veľkej sály kultúrneho domu Družba vo vtedajšom Gottwaldove. V sále bolo asi päťsto divákov, ktorí radi prišli, pretože to bola možnosť, ako sa „uliať“ zo školy. Keď som ako kapitán družstva preberal od členov skupiny Rangers – Plavci diplom za prvé miesto, mal som pocit, že sme zrazu slávni.
Doma som ockovi ukázal diplom a pohár, ktorý som mal na ďalší deň odniesť do školy. Ocko sa usmial, pochválil ma a potom ma poslal do nemocnice na návštevu k jednej starej panej. Veľmi sa mi tam nechcelo ísť, pretože sme náš úspech chceli osláviť s kamarátmi v cukrárni. Ale otec trval na svojom.
Dnes už viem prečo. Chcel, aby som si uvedomil, že „svetská sláva je ako poľná tráva“. Podobnými slovami inšpiroval Boh proroka Izaiáša, ktorý napísal: „Tráva uschne, kvet zvädne, ak ho ovanie dych Hospodina. Naozaj, ľudia sú ako tráva. Tráva uschne, kvet zvädne, ale slovo nášho Boha pretrvá naveky.“ (Iz 40,7.8) Ako Pán Ježiš svojich učeníkov, aj mňa chcel otec chrániť pred pýchou. Táto vlastnosť je progresívna. Stačí, aby sa nám niekoľkokrát niečo podarilo, a už si myslíme, že sme majstri sveta. Zabúdame, že všetko, čo máme, aj všetko, čo sme, sme len vďaka veľkej Božej milosti.
Šalamún na vlastnej koži prežil slávu. Vedel, aké to je, keď človek spyšnie. Keď v závere svojho života píše knihu Kazateľ, nezabudne pripomenúť: „Každý človek, ktorému Boh dal bohatstvo, poklady, umožnil mu z toho užívať, zobrať si podiel a radovať sa vo svojej námahe, dostal Boží dar…“ (Kaz 5,18) Keď Ježiš vyzval učeníkov, aby vstúpili do lode a odišli od davu, ktorý by im možno ešte dlho prevolával na slávu, poslúchli. Museli sa naučiť mať podiel na Božej sláve bez toho, aby si ju privlastnili.

Pane, ďakujem Ti, že ma učíš prežívať smutné aj radostné chvíle. Chvíle, keď cítim od okolia nenávisť, aj chvíle, keď na mne spočinie odlesk Tvojej slávy. Viem, že sláva patrí Tebe. Nedovoľ, aby som na to zabudol.