Ježiš chodil po všetkých okolitých mestách a dedinách. Učil v ich synagógach, hlásal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každú chorobu a každý neduh. Pri pohľade na zástupy mu ich prišlo ľúto, lebo boli zbedačení a sklesnutí ako ovce bez pastiera. Vtedy povedal svojim učeníkom: Žatva je síce veľká, ale robotníkov málo. Proste preto Pána žatvy, aby vyslal robotníkov na svoju žatvu. Mat 9,35-38

Keď čítam v evanjeliách o zástupoch chorých a posadnutých ľudí, ktorí prichádzajú za Ježišom s prosbou o pomoc, je mi z toho vždy smutno. Prečo? Na myseľ mi prichádzajú zvláštne zasľúbenia, ktoré dal Boh svojmu ľudu. Napríklad to, ktoré dostali Izraeliti, keď putovali do zasľúbenej krajiny: „Budete slúžiť Hospodinovi, svojmu Bohu. On ti požehná chlieb i vodu. Vzdialim od teba chorobu. V tvojej krajine ani jedna žena nepotratí, ani nebude neplodná, a ja ťa obdarím plným počtom dní.“ (2Moj 23,25.26) Všetci sa mohli v zdraví dožiť vysokého veku. Mohli žiť v istote, že ich Boh chráni. V priebehu dejín sa však rozhodli ísť vlastnou cestou. Chceli uctievať Hospodina, ale aj bohov pohanských susedov. Ich náboženstvo bolo na míle vzdialené náboženstvu, ktorému ich učil Mojžiš. Aký to malo výsledok? Boh nemôže splniť svoje zasľúbenia. Jeho požehnanie ostáva nevyužité. Matúš vydáva svedectvo: „Ježiš chodil po všetkých okolitých mestách a dedinách. Učil v ich synagógach, hlásal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každú chorobu a každý neduh. Pri pohľade na zástupy mu ich prišlo ľúto, lebo boli zbedačení a sklesnutí ako ovce bez pastiera. Vtedy povedal svojim učeníkom: Žatva je síce veľká, ale robotníkov málo. Proste preto Pána žatvy, aby vyslal robotníkov na svoju žatvu.“ (Mat 9,35-38) Pred nejakým časom som videl dokument o stáde oviec, ktoré utiekli z ohrady a nenašli cestu späť. Po niekoľkých týždňoch ich v horách objavili turisti. Ovce vyzerali hrozne. Boli vychudnuté a mnohé poranené. Nebolo medzi nimi jediné jahniatko.
Ovce bez pastiera. Tak vidí Ježiš svoj ľud. Národ, ktorým sa chcel Boh pýšiť, je pre svoju neposlušnosť sužovaný rovnakými chorobami ako ľudia v okolí. Mnohí sú posadnutí zlom. Ježiš sa im snaží pomôcť.
Dobre však vie, že nestačí uzdraviť iba telesné choroby. Ak nezatúžia po uzdravení svojich chorých a prázdnych duší, znova stratia zdravie a raz aj tak zomrú.
V poslednom období si stále viac ľudí uvedomuje, aké vzácne je zdravie. Choroba znamená absenciu v práci, a teda aj menšiu výplatu. Ten, kto často maróduje, máva pomalší služobný postup. Chronicky chorý človek môže o práci len snívať.
Na začiatku minulého storočia ľudia verili, že veda urobí z našej planéty raj. Predĺži nám život, zvýši životnú úroveň, pomôže v medziľudských vzťahoch. Je pravda, že život sa nám predĺžil. Na severnej pologuli sa zvýšila aj životná úroveň. Súčasne však vzrástla kriminalita, pribúdajú úmrtia na civilizačné choroby, zvyšuje sa rozvodovosť, každý sa stará hlavne sám o seba…
Keď Ježiš vidí podobnú situáciu v Izraeli, hovorí učeníkom: „Žatva je síce veľká, ale robotníkov málo. Proste preto Pána žatvy, aby vyslal robotníkov na svoju žatvu.“ Svet potrebuje ľudí, ktorí odmietnu sebectvo. Ľudí, ktorí si uvedomujú, že len Boh ich môže zbaviť sebectva.

Pane, ďakujem, že neliečiš len telesné choroby. Prosím, aby si vyliečil moju chorú, sebeckú dušu.