Keď Ježiš videl zástup okolo seba, rozkázal preplaviť sa na druhý breh. Mat 8,18

V roku 1975 opísal Hendrich Freudenberger syndróm vyhorenia. Postihuje hlavne ľudí, ktorí pomáhajú iným – teda lekárov, učiteľov, manažérov, policajtov, záchranárov, kňazov a ďalších. Ide o „stratu profesionálneho záujmu alebo osobného zaujatia u príslušníka niektorej z pomáhajúcich profesií, čo sa najčastejšie spája so stratou činorodosti a poslania, prejavuje sa pocitmi sklamania a zatrpknutosti pri hodnotení minulosti…“ Samotné vyhorenie je výsledkom dlhodobého pozvoľného procesu. Neprichádza zo dňa na deň. Nenápadne sa vplazí do života a potom udrie. Postupne strácame záujem o prácu a osobný rozvoj. Uspokojíme sa s každodenným stereotypom. Snažíme sa iba prežiť ďalší deň bez zbytočných problémov. Strácame túžbu hľadať a byť iniciatívni.
Možno ste sa s tým už stretli. Zrazu sa netešíte do práce. Pomyslenie, že sa opäť stretnete s klientmi, vo vás vzbudzuje nepríjemný pocit, niekedy až nevoľnosť. Keď sa prinútite a nasilu začnete pracovať, výsledok je žalostný. V noci sa budíte a nemôžete spať. Pritom ešte nedávno ste boli celkom v poriadku a práca vás napĺňala. Prečo zrazu taká zmena? Jednoducho preto, že ste „vyhoreli“.
V tejto súvislosti je zaujímavé prečítať si kratučký text z Matúšovho evanjelia: „Keď Ježiš videl zástup okolo seba, rozkázal preplaviť sa na druhý breh.“ (Mat 8,18) Na prvý pohľad nezaujímavá informácia, oddeľujúca dva príbehy z Ježišovho života. Ak sa však zamyslíme nad tým, čo sa udialo skôr, ako Ježiš odišiel s učeníkmi na druhý breh, dostane táto krátka správa nový obsah.
K Ježišovi prichádzali chorí zo širokého okolia. Spolu so svojimi učeníkmi ich uzdravoval a učil, ako žiť v súlade so zákonmi, podľa ktorých Stvoriteľ stvoril naše telo. Učeníci boli nadšení, keď Ježiš uzdravil prvého človeka. Po prvom zázraku nasledoval ďalší, potom ďalší, až si na túto činnosť začali zvykať ako na niečo bežné. Keď po Kázaní na vrchu začne ich Majster opäť uzdravovať, učeníci sa tomu už nečudujú.
Ježiš vidí zástup, aj svojich učeníkov. Vníma, že sa u nich odohráva zmena. Postupne ich opúšťa prvotné nadšenie z povolania do tejto práce. Prestávajú vnímať rozdiel medzi svojou pôvodnou profesiou a súčasnou službou. Nevidia okolo seba jednotlivých ľudí, ale dav. Hrozí im syndróm vyhorenia. Ak nenastane rýchla náprava, ich záujem o iných vyhasne.
Je celkom možné, že učeníci sa na Ježiša hnevajú, keď im prikazuje, aby opustili zástup. Je tu toľko ľudí, ktorí sa obdivne pozerajú nielen na Učiteľa, ale aj na nich. Tiež sa už stávajú slávnymi. Tak prečo nevyužiť príležitosť, ktorá sa naskytla? Ježiš vie, že učeníci sa potrebujú na chvíľu zastaviť. Potrebujú znovu v pokoji, v ústraní premýšľať sami o sebe a tiež o Ježišovi a jeho poslaní. O tom, prečo to všetko robia. Ježiš ich na lodi odváža na druhý breh. Chce ich naučiť, ako predísť syndrómu vyhorenia.

Pane, ďakujem, že aj mňa učíš umeniu občas vypnúť a prísť k Tebe dobiť si svoje vnútorné batérie.