Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane! vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je v nebesiach. Mat 7,21

Moja babička často hovorila, že „cesta do pekla je vydláždená samými dobrými predsavzatiami“. Táto múdrosť mi napadla, keď som čítal v 7. kapitole Matúšovho evanjelia: „Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane! vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je v nebesiach.“(Mat 7,21) Ak chcem vojsť do Božieho kráľovstva, nestačia na to len slová, pretože ústa sú schopné povedať hocičo. Keď sa týmto problémom zaoberal Jakub, napísal: „Ním dobrorečíme Pánovi a Otcovi a ním preklíname ľudí, stvorených na Božiu podobu. Z tých istých úst vychádza dobrorečenie i kliatba. Bratia moji, nemá to tak byť!“(Jak 3,9.10) Slová, ktoré vychádzajú z mojich úst, by mali byť v súlade s mojím myslením a aj so životnou praxou. Tak dokážem, že Ježiš je mojím Pánom, ktorého rešpektujem. Ak budem mať Ježiša len „v ústach“, ale nie v srdci, budú na mňa ľudia ukazovať prstom so slovami: „Vodu káže, víno pije.“ Slová, nad ktorými sa dnes zamýšľame, nie sú útokom. Ježiš si praje, aby som tiež bol v jeho kráľovstve. Preto ma upozorňuje na hroziace nebezpečenstvo. Mnohí „kresťania“ sa nestanú obyvateľmi Ježišovho kráľovstva, lebo vo svojej viere zostali len pri slovách.
Páči sa mi, ako k tomuto problému pristupuje apoštol Pavol. V liste do Ríma opisuje, čo sa deje, keď uvažuje o rozpore medzi tým, čo chce, a skutočnosťou. Priznáva: „Objavujem teda taký zákon, že ak chcem robiť dobro, mám v dosahu len zlo. Lebo podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom, ale vo svojich údoch vidím iný zákon, ktorý bojuje proti zákonu môjho rozumu a drží ma v zajatí zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch. Ja úbohý človek! Kto ma vytrhne z tohto tela smrti?“ (Rim 7,21-24) Poznal som ľudí, ktorí cestu do nebeského kráľovstva vzdali, pretože rovnako ako Pavol spoznali, že nie sú schopní zaručiť súlad medzi svojimi slovami a praxou. Chceli „činiť vôľu nebeského Otca“, ale nedokázali to a vzdali sa. Pritom stačilo čítať Pavlove slová ďalej: „Jedine Bohu nech je vďaka skrze Ježiša Krista, nášho Pána.“ (Rim 25a) Nevieme, kedy Pavol tieto slová napísal. Na sklonku života však vydáva nádherné svedectvo: „Dobrý boj som dobojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi dá v onen deň Pán, spravodlivý sudca, no nie iba mne, ale aj všetkým, čo s láskou očakávajú jeho zjavenie.“ (2Tim 4,7.8) Ak chcem vojsť do Božieho kráľovstva, nestačí len hovoriť. Je nutné aj počúvať, čo mi hovorí môj Pán. Počúvať a potom urobiť všetko, k čomu ma povedie, a robiť to v jeho Duchu a sile.

Pane, ďakujem Ti, že do svojho kráľovstva nevoláš len dokonalých ľudí. Voláš každého, kto je ochotný načúvať a dať sa Tebou viesť. Uč ma činiť vôľu Tvojho Otca.