Prvá marcová sobota, niečo pred desiatou hodinou. Po dlhej dobe krásne slnečné počasie. Auto po krátkej navigácii brata stojaceho na chodníku zaparkovalo na malom parkovisku. V svahu pod nami stojí budova – miestna umelecká škola v maďarskom Salgótariáne. V malých skupinkách sa ľudia trúsia dolu schodmi až ku vchodu. Už to budú tri mesiace, čo navštívilo vedenie Podunajského združenia Cirkvi adventistov s. d. priestory Slovenského združenia na Cablkovej ulici v Bratislave. Hovorilo sa o rôznych projektoch, na ktorých združenia pracujú, o podmienkach, v ktorých veriaci pôsobia. V rozhovoroch sa spomenula aj spoločná konferencia a možná spolupráca oboch združení. A práve kvôli konferencii sme dnes, 2. marca 2013, zavítali do Salgótariánu, ktorý sa nachádza zhruba 10 kilometrov od slovensko-maďarských hraníc, 20 kilometrov južne od Fiľakova.
Hneď po vstupe do budovy nám podával ruku vysmiaty maďarsky hovoriaci vrátnik, a nám bolo hneď jasné: jazyková bariéra určite nebude problémom. Hala sa hmýrila ľuďmi, radostné zvítania prepletené pomedzi trmu-vrmu pobiehajúcich detí. Po vstupe do miestnosti hneď upútava obrovský organ, ktorý vytvára na pódiu jedinečnú kulisu. Umelecká škola tu v priebehu roka organizuje rôzne hudobné podujatia. Väčšina miest už je obsadená, všetci čakajú, čo sa bude diať, sú zvedaví, prečo sme vlastne dnes všetci tu.
V tomto krátkom textíku sa chcem zamerať hlavne na atmosféru tohto unikátneho podujatia a pocity, ktoré vo mne zanechalo. Program teda načrtnem len vo veľmi hrubých rysoch, aby bolo možné si vytvoriť približný obraz diania. Celá konferencia prebiehala dvojjazyčne – zo Slovenčiny preklad do Maďarčiny, z Maďarčiny do Slovenčiny. Doobedňajší program tvorili okrem mnohých hudobných prednesov či piesní dve kázne. Z Božieho Slova slúžili obaja predsedovia združení. Podobný bol aj program poobede, ku prítomným prehovárali tajomníci i hospodári obidvoch združení a vedúci oddelenia misie SZ CASD. Pobožnosť uvádzal kazateľ miestneho zboru. Program bol hutný, bohatý, no zároveň pestrý a hodiny rýchlo ubiehali.
Počas obedu bol duchovný pokrm vystriedaný tým druhým. Účastníci konferencie boli pozvaní na poschodie, kde ich čakali plné stoly výborného jedla. S jedlom rástla nielen chuť vyskúšať ďalší slaný či sladký chod, ale i hovoriť s bratmi či sestrami naokolo. Vždy keď sa niektorá z veľkých tácok vyprázdnila, nahradila ju ďalšia. Podobne plynulo sa prechádzalo z konverzácie do konverzácie. Prestávka by mohla byť možno raz taká dlhá a témy na rozhovory by sa neminuli. Tí, ktorým zostalo pár voľných minút navyše, sa išli aspoň na chvíľu poprechádzať do síce stále chladného, no krásne slnečného počasia.
Napriek tomu, že som mal zo začiatku mierne obavy z dorozumievania s domácimi, po krátkej dobe som zistil, že sú zbytočné. Počas dopoludňajšej bohoslužby sa ku mne zozadu naklonil jeden brat, a prehovoril ku mne po maďarsky. Keďže dosť často fotím na podobných podujatiach, neraz sa mi stalo, že niekomu prekážalo cvakanie uzávierky, alebo niečo v tomto zmysle. A tak ma napadlo, že by mohol naznačovať niečo v podobnom zmysle. Keď si všimol, že mu nerozumiem, slová zopakoval. Žiaľ bezvýsledne, a tak som sa s rozpačitým výrazom zmohol len na stručné: „nerozumiem, nem tudom…“ Brat si pár krát zopakoval popod nos moje slová a znova sa so zamyslením oprel na svojom mieste. Trochu ma mrzel výsledok našej veľmi krátkej konverzácie. Po skončení bohoslužby sa ku mne znova naklonil a začal mi s úsmevom postupne vymenovávať slová, ktoré v slovenčine pozná: pridať, brzda, doprava, doľava… Potom sa zasmial, potľapkal ma po pleci a vydal sa ku skupinke zloženej z vedení obidvoch združení. A tak to prebiehalo celý deň. Široké úsmevy a priateľské gestá búrali jazykové bariéry.
Ani sme sa nenazdali, a program skončil. Na radu prišlo lúčenie, podania rúk, u niektorých i objatia. Vedeli sme, že neodchádzame z bežnej konferencie, ale z veľkého rodinného stretnutia. Dobrý pocit je o to väčší, že prevládalo obojstranné rozhodnutie: toto stretnutie nebolo posledné.
