Potom ich vyviedol von až k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich. Keď ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba. Oni sa mu klaňali a s veľkou radosťou sa vrátili do Jeruzalema. Stále boli v chráme, chválili a velebili Boha.

Lukáš 24,50–53

Posledné, čo učeníci počuli od svojho Majstra, boli slová požehnania. Pravdepodobne to bolo „Áronovo požehnanie“, ktoré Stvoriteľ naučil svoj ľud vyslovovať v slávnostných chvíľach: „Nech ťa Hospodin požehná a nech ťa ochráni! Nech Hospodin rozjasní nad tebou svoju tvár a nech ti je milostivý! Nech Hospodin obráti svoju tvár k tebe a nech ti udelí pokoj!“ (Nm 6,24–26) Keď dozneli slová požehnania, Ježiš sa začal vznášať do neba a po chvíli im zmizol z dohľadu.

Ježišovi „požehnaní“ nasledovníci sa vrátili do Jeruzalema, kde spolu „chválili Boha“. Namiesto smútku, že ich Pán odišiel, sa radovali. Veď konečne pochopili, prečo musel Mesiáš prísť na našu zem. Cieľom jeho poslania nebolo oslobodiť Židov spod rímskej nadvlády. Ježiš mal oveľa vyšší cieľ – prišiel, aby priniesol slobodu od hriechu a zla. Túto slobodu ponúka nielen Židom, ale každému človeku túžiacemu po slobode. Každému, kto chce oslavovať Boha ako svojho Pána.

Aj my môžeme chváliť a oslavovať Boha „v chráme“.

Vtedy oslavovali Boha v chráme v Jeruzaleme. Dnes je chrám všade, kde cítime blízkosť Stvoriteľa.

V nebi znejú neprestajne oslavné chvály. K týmto chválam sa môže pridať každý obyvateľ vesmíru, ktorý okúsil Božiu lásku a moc. Život na našej hriešnej zemi nie je jednoduchý. Ak prijmem Božie požehnanie, moje nepokojné srdce sa naplní Ježišovým pokojom a z mojich úst mu bude znieť chvála. Ak chcete, môžete sa pridať.