toré z našich žien nás aj vyľakali. Pred svitaním boli pri hrobe, a keď nenašli jeho telo, prišli a hovorili, že sa im zjavili anjeli a tí im hovorili, že žije. Niektorí z našich išli k hrobu a zistili, že je to tak, ako povedali ženy. No jeho nevideli.

Lukáš 24,22–24

Dvaja učeníci už hodnú chvíľu kráčajú so svojím Majstrom, ale stále im nedošlo, že je to on. Rozprávajú mu, čo tvrdili ženy a čo povedal Peter, keď sa vrátil od prázdneho hrobu. No oni tomu neveria. Stále sú v zajatí tradičného židovského pohľadu na úlohu Mesiáša v dejinách ich národa.

Obaja pútnici sú smutní a nešťastní. Nechcú a nedokážu veriť tomu, čo videli, počuli a čo im Ježiš pred smrťou povedal. Keby slovám svojho Majstra uverili, už od rána sa mohli radovať.

To isté sa deje aj dnes. Aj dnes stretávam kresťanov, ktorí sú smutní a zatrpknutí. Vyplakávajú, bedákajú nad stavom sveta a nechcú brať vážne to, čo o tejto dobe hovorí Biblia.

A čo ja? Budem veriť biblickým proroctvám, ktoré opisujú dobu, v ktorej žijem? Budem schopný rešpektovať Božie slovo, keď sa v mojom živote začne diať niečo, čo sa mi nepáči? Som ochotný zmeniť svoj názor, alebo sa radšej budem pridŕžať zaužívanej tradície a toho, čo si myslí väčšina?

Ak sa rozhodnem pozerať na súčasnú situáciu očami svojho Stvoriteľa, nemusím byť smutný a vystrašený. Naopak, už teraz sa môžem tešiť, že Ježiš, môj Pán, plní svoj prísľub a sprevádza ma na mojej ceste životom. Ježiš ide so mnou a chce ma priviesť až k sebe domov, do svojho večného kráľovstva.