V ten istý deň dvaja z nich išli do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema vzdialená na šesťdesiat stadií. A rozprávali sa navzájom o všetkom, čo sa udialo. Ako sa tak zhovárali a vzájomne dohadovali, priblížil sa k nim sám Ježiš a šiel s nimi. Ich oči boli zastreté, aby ho nespoznali.

Lukáš 24,13–16

Lukáš spomína ďalších dvoch sklamaných učeníkov, ktorí sa v nedeľu vracali z Jeruzalema do Emauz. V piatok zažili šok. Ježiš, ktorého považovali za Mesiáša, bol ukrižovaný.

Vracajú sa domov a všetko znovu prehodnocujú. Cestou sa k nim pripojí Ježiš, ale oni netušia, že je to on. Neskôr spomínajú, že mali dojem, ako keby im niečo bránilo spoznať tohto muža. Pokračujú v ceste, nariekajú nad nespravodlivosťou, oplakávajú Ježiša… Ani vo sne by im nenapadlo, že ten, ktorého oplakávajú, kráča vedľa nich.

Spomínam si na mladého kresťana, ktorý sa sťažoval, že nevníma Božiu prítomnosť vo svojom živote. Mal pocit, že Boh sa oňho vôbec nezaujíma. Povedal som mu, nech začne žiť tak ako jeho kolegovia v práci. Spýtal sa ma: „Čo tým myslíš? Mám začať piť a striedať ženy?“ Odvetil som mu, že presne to som myslel. „Ak nevnímaš Boha a neveríš, že tvoj život má nejaký večný zmysel, potom si začni užívať, pretože nič viac od života nemôžeš očakávať!“ Po chvíli mu to došlo. Pochopil, že Boh je s ním, aj keď ho svojimi zmyslami nevníma.

Aj mne sa neraz stalo, že som nevnímal, ako Ježiš pôsobí v mojom živote. To, čo pre mňa robil, som považoval za náhodu. Potom mi sňal klapky z očí a ja som pochopil, za čo všetko mu vďačím. Odvtedy sa snažím prejavovať mu svoju vďačnosť. Teším sa, keď ho môžem chváliť a oslavovať.