Ježiš sa obrátil k ženám a povedal: „Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale radšej plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi, lebo hľa, prichádzajú dni, v ktorých sa bude vravieť: ‚Blahoslavené neplodné, loná, čo nerodili, a prsia, čo nedojčili.‘ Vtedy začnú hovoriť vrchom: ‚Padnite na nás,‘ a kopcom: ‚Prikryte nás!‘“

Lukáš 23,28–30

Zbičovaného Ježiša vedú na popravisko. Popravčia čata sa obáva, či tam vôbec dôjde. Preto prinútia Šimona z Cyrény, aby odniesol kríž, na ktorom má byť odsúdenec popravený. Tesne za ním ide dav ľudí. Chcú vidieť Ježiša zomierať. V dave sú aj ženy, ktoré Ježiša oplakávajú.

Mnohí z tých, ktorí teraz sledovali Ježiša, boli pri tom, keď Pilát nechcel vyhovieť požiadavke, aby Ježiša odsúdil. Matúš napísal: „Keď však Pilát uvidel, že už nič nepomôže, ba že pobúrenie ešte silnie, vzal vodu, umyl si ruky pred zástupom a vyhlásil: ,Ja nemám vinu na tejto krvi. To je vaša vec!‘ A všetok ľud odpovedal: ,Jeho krv na nás a na naše deti!‘“ (Mt 27,24.25)

V tejto chvíli Ježiš pripomína všetkým, ktorí svojím dielom prispeli k jeho odsúdeniu, že ponesú následky svojho konania. A čo je horšie, pocítia to aj ich deti. Tým, že ho odmietli ako Mesiáša, strácajú Božiu ochranu. Na tieto jeho slová si spomenú, keď bude Jeruzalem obliehaný a oni budú od hladu jesť svoje deti.

Aj ja občas plačem pre to, čo nemôžem ovplyvniť. Zbytočne tým však strácam čas. Radšej by som mal porozmýšľať, čo by bolo dobré zmeniť, aby som ja alebo moji potomkovia v budúcnosti netrpeli. Je veľa vecí, ktoré ovplyvniť nemôžem. Som však zodpovedný za to, čo ovplyvniť môžem. Vedomie, že moje konanie vplýva na šťastie alebo nešťastie mojich potomkov, môže byť motiváciou na zmenu.