A keď prešla asi hodina, ktosi iný prisviedčal: „Naozaj, aj ten bol s ním, veď je Galilejčan.“ Ale Peter povedal: „Človeče, neviem, čo hovoríš.“ Tu zrazu, kým ešte hovoril, zaspieval kohút. Vtedy sa Pán obrátil, pozrel na Petra a Peter sa rozpamätal na Pánovo slovo, ktoré mu povedal: „Skôr ako dnes zaspieva kohút, tri razy ma zaprieš.“ Peter vyšiel von a horko sa rozplakal.

Lukáš 22,59–62

Peter je jediný učeník, ktorý má odvahu vstúpiť na nádvorie veľkňazovho domu, kde mal prebiehať Ježišov výsluch. Vedel, že ľudia ho môžu spoznať, ale bol ochotný riskovať.

V tú noc bolo chladno. Ľudia si na nádvorí založili oheň, aby sa zohriali. Prišiel k nim aj Peter. O chvíľu prvýkrát zaprel svojho Majstra. Keď jedna slúžka tvrdila, že určite patrí k Ježišovi, odpovedal: „Žena, nepoznám ho.“ (Lk 22,57) Hneď nato zas akýsi muž dosviedčal, že Peter patrí k Ježišovým nasledovníkom. No on sa opäť bráni. Zareaguje slovami: „Človeče, nie som.“ (Lk 22,58) A asi o hodinu ho spoznáva niekto ďalší. Peter opäť zapiera. (Lk 22,59) Je z toho všetkého taký zmätený, že si ani neuvedomuje, čo robí. Do reality ho vráti až zakikiríkanie kohúta.

V tej chvíli si spomenul na Ježišove slová. Spomenul si, ako sa bránil a tvrdil, že jemu sa to nikdy nemôže stať. Teraz sa hanbí. Chce utiecť, ale niečo upúta jeho pozornosť. Má pocit, že niekto na neho hľadí. Pozrie sa tým smerom a… jeho pohľad sa stretne s Ježišovým pohľadom. Ježiš je smutný, ale na jeho tvári niet stopy po odsúdení. Tento pohľad Petra zachráni.

Utečie do tmy a plače. Vie, že nie je lepší než ostatní. Nie je dokonca lepší ako Judáš. Slzy mu zo srdca vyplavujú pocit beznádeje. Spomenie si na Ježišov pohľad a má istotu, že Majster ho neodsúdil. Peter túži opäť sa stretnúť s Ježišom.