„A hľa, ruka môjho zradcu je s mojou na stole. Syn človeka síce ide, ako je určené, ale beda tomu človeku, ktorý ho zrádza!“ A oni sa medzi sebou hádali, kto z nich je ten, čo to urobí.

Lukáš 22,21–23

Postava Judáša je jednou z tých, pri ktorých sa nám vynára otázka: „Prečo ho Ježiš prijal medzi svojich apoštolov? Nemohol ho odmietnuť hneď na začiatku?“

Počas väčšiny Ježišovho verejného pôsobenia, teda viac ako tri roky, sa Judáš pohyboval v jeho blízkosti. Bol pri tom, keď Ježiš uzdravoval chorých a kriesil mŕtvych. Bol pri tom, keď niekoľkými chlebmi a rybami nasýtil desaťtisícový zástup. Zažil jeho moc, keď utíšil búrku. Videl Petra kráčať po vode…

Ježiš vedel, čo Judáš chystá. Vedel, že ho zradí za tridsať strieborných. Keď o tom hovorí, nehovorí to preto, aby Judáša odsúdil. Vo svojej láske mu ponúka poslednú šancu na zmenu. Judáš mohol ešte všetko urobiť inak. Ježiš mu dáva jasne najavo, že o všetkom vie. Ak svoj plán uskutoční, „beda“, ktoré vyriekol na adresu tých, ktorí mu za jeho zradu zaplatili, sa bude týkať aj jeho.

Počul som mnohých, ktorí si povzdychli: „Keby Ježiš v mojom živote urobil zázrak, tiež by som mu uveril.“ Keď sa zázrak stane, ich vzťah sa nezmení, pretože to, čo sa stalo, považujú za náhodu.

Stvoriteľ sa aj dnes stretáva s ľuďmi ako Judáš. Dáva im rovnakú šancu. Boha „uvidím“, len ak ho chcem vidieť. Ak ho nechcem vidieť, nepomôže mi ani ten najväčší zázrak. Boh nikoho nenúti veriť. Verí len ten, kto veriť chce.