Keď sa už priblížil a uzrel mesto, zaplakal nad ním a povedal: „Kiežby si aj ty, aspoň v tento deň, spoznalo, čo ti prináša pokoj! Teraz je to však skryté pred tvojimi očami. Lebo prídu na teba dni, keď ťa tvoji nepriatelia oboženú valom, obkľúčia ťa a zovrú zo všetkých strán. Zrovnajú ťa so zemou a s tebou aj tvoje deti, a nenechajú v tebe kameň na kameni, pretože si nepoznalo čas svojho navštívenia.“

Lukáš 19,41–44

Bude to posledná návšteva Jeruzalema. Mesiáš prichádza na osliatku, aby dokončil svoje pozemské dielo. Vie, že o niekoľko dní zomrie na kríži. Čaká ho potupná smrť, akou v tom čase zomierali najväčší zločinci.

Stvoriteľ to všetko vie, a predsa ide ďalej. Blíži sa k mestu, ktoré malo byť centrom uctievania jediného živého Boha. Izraeliti dostali všetko, čo potrebovali, aby sa stali „misionármi celého sveta“. Pán ich vybavil teológiou i pravidlami. Mali všetko, a predsa zlyhali.

Proroci zaznamenali množstvo charakteristických rysov Mesiáša. Židia ich dobre poznali. Vedeli, kde sa má Mesiáš narodiť i ako sa má narodiť. Vedeli dosť na to, aby ho spoznali. Oni však takéhoto Mesiáša nechceli. Ježiš plače. Nemôže chrániť mesto, ktoré o jeho ochranu nestojí. Čoskoro uvidia, akí bezbranní a zraniteľní sú bez Božej ochrany.

Jeruzalem sa mohol stať mestom pokoja. Ježiš musí vyhlásiť, že ním nie je, pretože jeho obyvatelia nepoznali, v čom spočíva skutočný pokoj.

Ja môžem mať Ježišov pokoj. Zavládne v mojom vnútri, keď si uvedomím, že o moju bezpečnosť sa stará sám Stvoriteľ.